Tagged: utópia

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░

tumblr_mv07v9Xztr1sixn79o1_500

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░  = ‘Atarashi i Derakkusuraifu’ = ‘Deluxe New Life’ = VAPORWAVE

Globálny, hi-def, 21st-century hyper techno-kapitalizmus si o to jednoducho koledoval. Dnes však nie je dosť dobre môžné na túto podobu kapitalizmu reagovať revoltou, ako tomu bolo povedzme v 20. storočí. Hádzať molotovove kokteily je už nanešťastie out a navyše to nezaberá. Umelecké a kultúrne smery, ktoré chcú reagovať majú dnes prakticky neobmedzené možnosti na internete. Kyberpriestor ponúka všetko potrebné: útočisko, technológie, terabyty recyklovateľného obsahu a predovšetkým komunikáciu. Vaporwave a predtým seapunk používajú v hudbe, vizuálnom umení, designe, typografii hyperbolu, ktorej výsledkom je zážitok zmeny dystopie na utópiu. Prvý pokus vo forme seapunku, bol veľmi skoro zmarený,  prienik showbiznizu do čerstvej subkultúry je často aj jej koncom, ako sme to už videli mnohokrát. Vaporwave je ale v skutočnosti dosť “punk”, pretože jeho účelová kooperácia s techno-kapitalizmom, je vlastne diverzná činnosť.

Vaporwave pracuje s recyklácio a dáva výsledku zaujímavý “flip”, ale je to umelecká kapitulácia alebo maximálne otvorená kritika? Zaujímavým prvkom vaporwave je akcelerácia, akceptovanie dezilúzie zo spoločenského systému, neklásť odpor, naopak urýchliť to, akcelerovať celý tento marazmus. Smerovať to všetko k zvýrazneniu všetkého pokryteckého, hodnotovo vyprázdneného, násilného systému. Dospieť do bodu zlomu, kedy sa zlyhanie systému ukáže ako jasné a zreteľné.  Otočiť vlastná zbrane systému (reklama, multimedia, pocit “známeho”), proti samotnému systému. Používanie estetiky Windows 95 éry je šokujúce, krásne a nesmierne smutné. Celý ten retro design má jedinú úlohu ukázať, ako sme boli oklamaní: ponuka žiarivých, bezproblémových, idealizovaných vízií, techno-optimizmus je v kontraste s dnešnou realitou (virtualitou). Konfrontácia s vaporwave vizuálom, alebo hudbou nás znepokojuje. V kontexte vysokorýchlostného internetu, apple produktov je táto retro estetika, spomienkou na sľuby, ktoré neboli dodržané.

Keď počúvate  Oneohtrix Point Never s loopom Nobody here, musí vám to lámať srdce. Toľko nás je, také možnosti máme, môžeme sa spolu žiť, byť spolu, ale nakoniec tu nikto nie je. Recyklácia popu 80-tych rokov, oldschool grafika, mrakodrapy a “nobody here”.

A prečo vlastne vaporwave?

Nie je to ani jasné, ani dôležité. Vaporwave môže odkazovať na akýsi opar, umelý dym, ktorý sa často využíval pri predstavovaní produktov, v showbiznise, niečo “akože” zahaľujúce, zvyšujúce napätie. Pojem vaporwave sa tiež používal na označovanie prezentácií zatiaľ neexistujúcich výrobkov, niečo ako dnešné startupy (hehe). Ale možno sa odvolať aj na Marxov komunistický manifest: “all that is solid melts into air”, keď predpovedá skorý pád kapitalizmu, žeby to tentoraz konečne vyšlo? Naozaj nemáme iné možnosti ako recyklovať aj revolucionárov? Vaporwave je ale aspoň politický, konečne.

Čo ale okrem oprávnenej kritiky systému, môže vaporware ponúknuť?

Predovšetkým vaporwave ako internetová mikroscéna, ktorá naplno využíva potenciál internetu, postupne priláka pozornosť nezasvätených. A to je paradoxne jej koncom. Koniec (original)vaporwave bola hlavne štúdia o vaporwave, ktorá bola publikovaná na na dummymagu.  Vysvetlenie filozofie a hudby pripútalo neočakávanú pozornosť. Vrcholom a hrobom vaporwave zároveň bol online festival SPF420 v roku 2012. Súčasné internetové subkultúry si mimoriadne zakladajú na originalite a na “#bolsompritomodzačiatku” faktorom, preto každá zvýšená cirkulácia nových ľudí, prináša koniec, alebo sa komunita globalizuje (observer effect). Underground ako kreatívny inkubátor, vlastne ako vždy.

V prípade vaporwave sa scenár napĺňa do posledného písmena. Vaporwave, scéna žije, ale je už zároveň mŕtva. Internet nezabúda. Krátka životnosť internetových subkultúr, ich “vaporizácia” (sic!) je problémom, ale aj výhodou, keďže sa neustále niečo deje. Naozaj divné miesto, ten internet.

Osobne mám veľmi rád track od Internet Club –  Time. Štyri video sekvencie, žiaden obsah, vnem jednoznačný: nemáme šancu a odpor je márny. Chce sa vám umrieť.

Fatima al Qadri – Vatican Vibes vo videu Tabora Robaka z roku 2011, ponúka predstavu cirkvi ako počítačovej hry, pôsobivé.

LONG LIVE VAPORWAVE!

Drony nič necítia

Technológia bezpilotných, diaľkovo ovládaných strojov – dronov, sa stáva archetypom smrtiacej a nenávidenej technológie a jedným z často používaných argumentov proti technológiám vo všeobecnosti. Vojenské využívanie dronov ako stojov na zabíjanie, prispieva k predstave neľudskej, chladnej a smrtiacej technológie. Smrť prichádza pre obeť nečakane, bez kontaktu s nepriateľom, zabitie na diaľku akoby riešilo útočníkov etický problém usmrtenia. Na zabíjanie dávate pokyn, nevykonávate to. Zabitie prostredníctvom dronov, je zabíjanie bez rizika, buď je zabitý nepriateľ alebo zničený dron, utočník sedí v bezpečí kdesi ďaleko za monitorom. Človek necháva technológiu robiť špinavú prácu.

Obrázok

Použivanie dronov US armádou napr. v Pakistane od roku 2004 prinieslo smrť 884 nevinným civilistom a z toho počtu bolo 176 detí. Psychologické účinky a dopad na postoje pakistancov k USA je jasne viditeľný na nasledujúcom videu. Alebo si prečítajte Sedem krátkych príbehov o dronoch od Teju Cole. Stále to asi nebude stačiť na pochopenie brutality armádneho využitia dronov.

Čo ale môžu drony priniesť okrem vojenského využitia? Sú to skutočne poslovia technologickej apokalypsy? Hi-tech špiónska technológia? Alebo skvelý prísľub budúcnosti? Všadeprítomný policajt, osobný priateľ? Robotický stroj uľahčujúci život?

Nie je ľahké odpovedať na tieto otázky, vieme však, že množstvo v súčasnosti mierovo využívaných technológií má pôvod práve v armáde. Ak sa pozrieme na drony z inej perpektívy, mohli by to byť stroje, ktoré pomôžu vo vedeckom výskume, pri mapovaní nedostupných terénov, vybavené rôznymi detektormi môžu byť veľkou pomocou prakticky v každej oblasti života. Ktovie či by uspeli ako napríklad lietajúci asistenti, ktorý vás navigujú, zbierajú pre vás informácie, snímajú váš pohyb, zabezpečujú komunikáciu, pripojenie. Je ale skutočne naliehavou otázkou, či technologický progres musí byť zaplatený krvou ľudí na ktorých sa technológia “testuje”.

Na tieto a ďalšie otázky spojené s dronami, ide hľadať odpovede virtuálny festival: Murmuration: A Festival of Drone Culture, ktorý práve teraz prijíma akékoľvek príspevky k tejto téme. Som veľmi zvedavý, čo všetko sa podarí zozbierať, pretože naozaj drony môžu byť aj zábavné, môžu hrať hudbu, môžu robiť super fotky. Ani zaobstarať si jednoduchý dron nie je už žiaden problém. Festival Murmuration pripravuje skvelý server TheState, ktorý je domicilom v Spojených arabských emirátoch a venuje sa skutočne zaujímavým problémom ako je futurizmus, transgresívnou kritikou kultúry, technológiám, “printernetu” a pod. Nestačím sa diviť a odporúčam ich sledovať.

Post-apocalyptic Fashion

… aj v post-apo časoch je možné vyzerať dobre.

tumblr_mi0q5lUR3m1r0bq7ko1_500

O futuristickej móde sme tu už blog mali, ale možno sa táto high-end móda nedožije budúcnosti. Pre túto situáciu tu preto máme post-apo fashion. Na časy po apokalypse (post-apo) je nachystaná módna značka Demobaza, ktorá už teraz ponúka kolekcie oblečenia, ktoré sú prudko inšpirované post-apo filmami, comicsovými postavami a vôbec temnou predstavou budúcnosti po neurčitej katastrofe. Demobaza ponúka skutočne vydarené kolekcie oblečenia, zaujímavé strihy, inovatívne materiály a hlavne neobvyklý look. Kolekcie Demobazy majú jedinú chybu a to pomerne vysokú cenu. Lookbook, obchod a ďalšie info nájdete na Demobaza webe.

tumblr_mhrt902oXw1r0bq7ko1_500tumblr_migm1c4fRK1r0bq7ko1_500tumblr_miglnbr1nj1r0bq7ko1_500

Technologický mních Howard Hughes

Bolo notoricky známe, že Hughes rezolútne odmietal nosiť hodinky, pretože sa považoval za Pána času

article-2227304-15D06B16000005DC-490_964x825

Howard Hughes prežil jeden z najzaujímavejších životných príbehov minulého storočia, presnejšie sa dá povedať, že prežil niekoľko životov. Najznámejšie obdobia jeho života sú charakteristické neuveriteľnými úspechmi. Zdedil obrovský majetok po rodičoch a úspešne ho znásobil, vynašiel niekoľko zaujímavých technológií: vrtné súpravy, inovatívne konštrukčné riešenia v letectve, bol držiteľom niekoľkých rekordov v letectve, úspešným filmovým producentom, úspechy u žien, by stačili na niekoľko románov a pod. Multitalent a usilovná práca mu priniesli obrovské bohatstvo, publicitu a moc, tu sa jeho príbeh podobá na film Orsona Wellesa “Občan Kane”. Rovnako ako Kane sa rozhodol Hughes využiť svoje možnosti na zmenu svojho života, ktorá prakticky nemá v známej histórii obdobu. Hughes sa rozhodol pre izoláciu, spojenú s neustálou zmenou miesta, pričom každé miesto pobytu bolo rovnaké ako ostatné – zatemnená miestnosť, prakticky bez nejakého vybavenia. Táto radikálna zmena životného štýlu je pripisovaná schizofrénii a strachu z chorôb. Sám Hughes sa nikdy k tejto zmene nevyjadril, čo samozrejme umožňuje rozličnú interpretáciu.

Ako teda žil Howard Hughes niekoľko desaťročí až do svojej smrti? Prestal komunikovať so svetom. Mal niekoľko identických izieb po celom svete, ktoré neustále striedal, boli zatemnené, bez výhľadu, jedol stále to isté jedlo, kupoval si množstvo áut, lietadiel, ktoré nikdy nepoužil, vydržiaval si hárem mladých žien, ktoré nikdy nenavštívil. Jedinú technológiu (okrem dopravy), ktorú používal bola filmovú premietačka, na ktorej si prehrával stále tie isté filmy. Pre nezainteresovaného pozorovateľa, je vysvetlenie duševnou chorobou iste dostačujúce. Zaujímavý pohľad ale na toto obdobie jeho života podáva Paul Virilio vo svojej knihe “Estetika mizení“. Virilio analyzuje Hughesov spôsob života: “Je nikým, lebo nechce byť niekým a aby nebol niekým, musí byť zároveň všade a nikde.” Na naplnenie tejto idey skvelo slúžia identické izby a žiadny kontakt so svetom, sám Hughes zrejme nevedel kde sa momentálne nachádza. Život bez času a priestoru, aký zakúšajú mnísi-pustovníci, Hughes si svojimi možnosťami redukoval všetky možnosti vplyvu okolia na jeho život. Jeho záverečná etapa života vyznieva ako premyslený koncept. Krátko pred smťou upadáva Hughes do zvláštnej formy spánku a umiera na palube lietadla v neučitom priestore. Dielo je dokonané, Hughes ako technologický mních si svoje poznanie, ktoré získal, nechal pre seba. Jeho krajania ho začali volať “osvietený”.

Odcudzenie a dôsledná samota pomocou technológií je  čoraz častejšia aj dnes napr. japonskí hikikomori, o ktorých som už písal v inom blogu. Technológia ako nástroj  konceptuálneho životného štýlu, odcudzenia a samoty ako spôsob hľadania samého seba asi nie je pre každého, môže to byť ale cesta tých, ktorí odmietajú tradičnejšie náboženské cesty.

tumblr_mdf3lu0g2I1r4ntuvo1_500

eXtreme Futurist Festival 2012

“The post-apocalypse season has begun.”

screen-capture

Na konci roku 2012 sa uskutočnil v LA druhý ročník eXtreme Futurist Festivalu. Festival má ambíciu byť platformou pre každoročné stretnutie kyber-elity a kyber-kontrakultúry a tiež osloviť svojim obsahom verejnosť, zatiaľ však má ohlas skôr v užšom okruhu zasvätených. Každopádne sa jedná o alternatívny festival, ktorý sa tématicky našiel na hrane technológií, vedy, umenia a DIY kultúry. Sprievodný program a hlavne pozvaní rečníci (naozaj sa oplatí kliknúť) poskytujú pomerne jasnú predstavu o radikálnom postoji festivalu k futuristickým témam. Prednášky s názvami ako napr.: When the Global Brain Trips on Digital Acid (Ben Goertzel), doplňovali koncerty industriálnych kapiel a umelecké performácie (viď obrázok vyššie “Machine performance “od Survival Research Laboratories). V tomto je festival verný svojmu názvu a skutočne išlo o pomerne extrémne záležitosti.

Zrejme bol celý festival zážitkom, ak ho človek absolvoval naživo, pretože na moje prekvapenie, na webe festivalu, na twittri a vôbec na nete nájdete len veľmi málo informácií, žiadne live streamy, video záznamy, blogy či tweety. Veľká škoda. Nie je to celkom moja predstava futuristického festivalu, ale ak to porovnám so CyborgCampom (písal som o ňom tu), zaujímal by ma festival (?) niekde na pomedzí, čiže mix vedy a trochu toho futuristického extrému.

XFF2012 PROMO from EXTREME FUTURIST FESTIVAL on Vimeo.

Cyber-utópia z Chile (CyberSyn)

Cybernetics + Synergy = CyberSyn

Cybersyn_control_room

Chile (Čile) je zaujímavá krajina, ktorá akoby patrila kultúrne skôr do Európy, ako do Južnej Ameriky, ale zároveň má za sebou históriu desivejšiu ako mnohé ex-komunistické krajiny. Najprv krajina zažila Allendeho socialistický experiment a vzápätí krvavý režim Augusta Pinocheta. V 70-tych rokoch po anti-autoritárskej socialistickej revolúcii  vedenou Salvadorom Allendeom, začali v Chile pracovať na unikátnom futuristickom cyber projekte CyberSyn. Systém mal slúžiť na komplexné a socialisticky centralizované riadenie hospodárstva v krajine. Systém pozostával z 500 telexových strojov, umiestnených po jednom kuse v štátnych podnikoch. Všetky ekonomické dáta boli spracované v centrálnom počítači a posielané do riadiaceho centra, (ktoré inak vyzeralo fantasticky, viď obrázok vyššie). Socialistickí manažéri tak mohli riadiť hospodárstvo krajiny skutočne centralizovane a na základe presných ekonomických dát. Naviac, dáta systém vedel použiť na simuláciu ekonomických procesov a ich vývoja, bolo teda možné prijímať rozhodnutia na základe takýchto prognóz.  Systém možno považovať za akýsi derivát internetu, pretože telexy a počítače tvorili defacto sieť. CyberSyn navrhol britský matematik s pôvabným menom Stafford Beer a dokázal v pomerne krátkom čase (len niekoľkých mesiacov) projekt rozbehnúť. Úsmevným detailom je, že kľúčové technické vybavenie (telexy) bolo nájdené nepoužité po predchádzajúcej čilskej vláde, údajne ich nevedeli používať. Celý neskutočne progresívny systém fungoval od roku 1971 do roku 1973. Svoje kvality ukázal napríklad v roku 1972, keď štrajk 50000 vodičov nákladnej dopravy ochromil krajinu, ale s využitím iba 200 vodičov-štrajkokazov, dokázal systém CyberSyn efektívne zásobovať krajinu potravinami. Obrovský potenciál projektu bol však zmarený v roku 1973 počas vojenského puču, vďaka ktorému sa k moci dostal Pinochet, systém bol zastavený a futuristická riadiaca miestnosť zničená. Je jasné, že takto navrhnutý systém má zmysel hlavne v centrálne riadenej ekonomike a je vcelku prekvapujúce, že sa niečo také nepodarilo zaviesť v európskych socialistických krajinách. Jedným z problémov, ktoré Stafford Beer spomenul vo svojej knihe Brain of the Firm o projekte, bolo aj to, že získavanie dát z podnikov bol bolestivý proces, asi ako “trhanie zubov”. Neochota podnikov posielať dáta bola evidentná, každá chyba, či neplnenie plánu bolo totiž okamžite systémom rozpoznané. Možno aj to bol hlavný dôvod prečo sa to nezaviedlo aj u nás, okamžite by sa ukázal rozpor medzi socialistickou propagandou nadšených a na 110% plán plniacich pracujúcich a realitou prezamestnanosti, nízkej produktivity a kvality socialistických podnikov.
Každopádne obdivuhodný projekt, zmes technokratického prístupu, socializmu, kybernetiky a troška utópie.
Viac info:

Free As In Beer: Cybernetic Science Fictions from Greg Borenstein on Vimeo.

Nostalgia za budúcnosťou

Zámerný oxymoron v názve blogu by si v zásade k tejto téme  aj vystačil samotný. Nostalgia za niečim, čo ešte nebolo?

Hauntológia
Keď Francis Fukuyama vo svojej knihe Koniec dejín a posledný človek, prezentoval svoj názor na ukončenie evolúcie spoločnosti a dejín ako takých, získalo to celkom slušný ohlas, odmietavý aj súhlasný. Zdá sa ale, že také jednoduché s konečnou stanicou ľudstva to zrejme nebude. Celá táto diskusia však vzbudila záujem aj o veľmi špecifický filozofický smer hauntológiu (hauntology). Za zakladateľa hauntológie sa považuje Jacques Derrida, ktorý v roku 1993 pod vplyvom pádu komunizmu v strednej a východnej Európe publikoval prácu Spectres de Marx, kde popisuje (žiaľ aj na našej bolestnej skúsenosti s komunistickým režimom), paradoxnú spoločenskú situáciu, že napriek koncu takejto ideológie, sa v súčasnosti vracajú ideologickí “duchovia z minulosti” s ešte väčšou intenzitou. Inak povedané, ideológie ako komunizmus sa vracajú ako nevybavené účty z minulosti. Ak sa pozrieme kriticky na politickú situáciu v Európskej únii, na volebné úspechy pohrobkov komunistických strán, budeme konfrontovaní so šokujúcou skutočnosťou: napriek prehre komunizmu v 1989, prízrak komunizmu až teraz v plnej sile “obchádza celú Európu” (presne ako kedysi predvídal sám Karl Marx!).

Minulosť, ktorá sa vynorí ako duch a kriticky zasiahne do vecí, pripomenie nám tak nevybavené účty s čímsi neodžitým, s čímsi na čo sme sa pokúšali zabudnúť a vytesniť to. 

Jaques Derrida to vysvetľuje nasledovne: Trpíme dezilúziou z budúcnosti a utópie už nefungujú, nevieme čo od budúcnosti očakávať, bojíme sa. Utópie nám dlhé roky poskytovali (idealizovanú a optimistickú) predstavu o budúcnosti, dávali nám nádej. Utópie však ostávajú utópiami a realita je pre nás neuspokojivá. (Ďalším paradoxom v rade je, že komunizmus je tiež utópia). Možno preto sa teraz inštinktívne sa obraciame do svojej minulosti, teda k “prízraku minulosti”.  “Spoločnosť na konci dejin” sa orientuje na myšlienky a názory z minulosti a hľadá v nich oporu. Budúcnosť hľadáme v minulosti a v prítomnosti úmyselne stierame rozdiely medzi minulosťou a budúcnosťou. Koniec dejín však môže byť skôr koncom spoločných dejín, pretože máme možnosť tvoriť a prežívať skôr vlastné individuálne dejiny. Čo sa zmenilo? Výraznou zmenou je to, že máme technológiu, pomocou ktorej si možeme vytvoriť vlastnú utópiu.

Duchovia minulosti a remix budúcnosti
Tieto názory sú však v súčasnej  filozofii, sociológii a iiných vedách zastúpene len okrajovo, ale nástup technológií nečakane rýchlo veci posunul do zaujímavých konceptov v umení, hudbe a nakoniec aj k individuálnemu narúšaniu času, remixu vlastných spomienok a zvláštnej nostalgii po budúcnosti. Realita a umenie predbiehajú vedu. Odraz jednotlivca v nepokojnej hladine spoločnosti.
Technológia! Internet narušuje čas, bez problémov nájdete to, čo mal možno milosrdne odviať čas. Staré nahrávky, filmy, všetko dnes môžete mať, môžete byť  fanúšikom už neexistujúcej obskurnej kapely zo 70.-tych rokov a prežívať to rovnako ako ľudia, žijúci v časoch jej pôsobenia. Generácie zo 70. a 80.-tych rokov majú kolektívne spomienky, majú rovnaké spomienky, pretože všetci sledovali pomerne obmedzenú ponuku TV, rozhlasu, médií a pod. Dnešná generácia veľa spoločného nemá, zážitky a záujmy sú individuálne, možu si vyberať, sledovať na nete, to čo ich zaujíma, spoločné spomienky si ale môžu dodatočne vytvárať, resp. ich technológiou dotvárať, dopĺňať, meniť, recyklovať ich.
Hauntológia sa dokonca stala pomenovaním pre celý hudobný žáner: projekty ako Ghost Box, The Caretaker, James Ferraro pracujú s remixom skutočných aj fiktívnych generačných spomienok a vytvárajú tak zvlaštny stav poslucháča, akoby prežívajúceho budúcnosť cez svoju minulosť. Ghost Box napríklad používajú fragmenty školských a TV relácií z minulosti, covery albumov pripomínajú školské učebnice, je to akoby ste objavili starú krabicu so spomienkami z detstva. The Caretaker napríklad používa starú hudbu z 30-50. rokov. Znie to akoby ste sa ocitli v ďalekej budúcnosti a v protiradiačnom kryte počúvate náhodne objavené staré platne, je to mrazivý fallout pocit.
Fotografia a film využívajú hlavne koncepty fiktívnych spomienok, manipulácia, využívanie retro postupov pripomína zašlé časy a konfrontuje nás s minuloťou, ktorú si nepamätáme. Všimnime si napríklad, ako Instagram filtre navodzujú dojem starej fotografie. Je to veľmi zvláštna konfrontácia, osobne mám rád vyprázdnené fotografie neurčitých miest, fotky častí ulíc, ktoré si bežne nevšimnete. Tieto miesta mi však pripomínajú dôverne známe miesta z detstva, keď dokonale poznáte každý detail na chodníku pred vašim domom. K ďalším umeleckým formám sa prepracujete cez kľúčové slová: hauntology, K-punk, retrofuturism, new aesthetic, brutalism

Keď vezmeme do úvahy celý kontext tejto témy, hauntológia prezentuje veľmi znepokojujúce myšlienky. Vyprázdenosť, osamotenie, narušovanie času, duchovia minulosti v prítomnej budúcnosti, fragmentácia spoločnosti na autonómnych jednotlivcov, fikcia premiešaná s reálnymi spomienkami, oceán dát, informácií a sila technológie, to všetko vytvára podivuhodnú zmes, ktorá môže (ďalší paradox) našu stratenú budúcnosť znovu objaviť. Alebo vtiahnuť nás do nekonečného nezmyselného loopu…