Tagged: počítače

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░

tumblr_mv07v9Xztr1sixn79o1_500

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░  = ‘Atarashi i Derakkusuraifu’ = ‘Deluxe New Life’ = VAPORWAVE

Globálny, hi-def, 21st-century hyper techno-kapitalizmus si o to jednoducho koledoval. Dnes však nie je dosť dobre môžné na túto podobu kapitalizmu reagovať revoltou, ako tomu bolo povedzme v 20. storočí. Hádzať molotovove kokteily je už nanešťastie out a navyše to nezaberá. Umelecké a kultúrne smery, ktoré chcú reagovať majú dnes prakticky neobmedzené možnosti na internete. Kyberpriestor ponúka všetko potrebné: útočisko, technológie, terabyty recyklovateľného obsahu a predovšetkým komunikáciu. Vaporwave a predtým seapunk používajú v hudbe, vizuálnom umení, designe, typografii hyperbolu, ktorej výsledkom je zážitok zmeny dystopie na utópiu. Prvý pokus vo forme seapunku, bol veľmi skoro zmarený,  prienik showbiznizu do čerstvej subkultúry je často aj jej koncom, ako sme to už videli mnohokrát. Vaporwave je ale v skutočnosti dosť “punk”, pretože jeho účelová kooperácia s techno-kapitalizmom, je vlastne diverzná činnosť.

Vaporwave pracuje s recyklácio a dáva výsledku zaujímavý “flip”, ale je to umelecká kapitulácia alebo maximálne otvorená kritika? Zaujímavým prvkom vaporwave je akcelerácia, akceptovanie dezilúzie zo spoločenského systému, neklásť odpor, naopak urýchliť to, akcelerovať celý tento marazmus. Smerovať to všetko k zvýrazneniu všetkého pokryteckého, hodnotovo vyprázdneného, násilného systému. Dospieť do bodu zlomu, kedy sa zlyhanie systému ukáže ako jasné a zreteľné.  Otočiť vlastná zbrane systému (reklama, multimedia, pocit “známeho”), proti samotnému systému. Používanie estetiky Windows 95 éry je šokujúce, krásne a nesmierne smutné. Celý ten retro design má jedinú úlohu ukázať, ako sme boli oklamaní: ponuka žiarivých, bezproblémových, idealizovaných vízií, techno-optimizmus je v kontraste s dnešnou realitou (virtualitou). Konfrontácia s vaporwave vizuálom, alebo hudbou nás znepokojuje. V kontexte vysokorýchlostného internetu, apple produktov je táto retro estetika, spomienkou na sľuby, ktoré neboli dodržané.

Keď počúvate  Oneohtrix Point Never s loopom Nobody here, musí vám to lámať srdce. Toľko nás je, také možnosti máme, môžeme sa spolu žiť, byť spolu, ale nakoniec tu nikto nie je. Recyklácia popu 80-tych rokov, oldschool grafika, mrakodrapy a “nobody here”.

A prečo vlastne vaporwave?

Nie je to ani jasné, ani dôležité. Vaporwave môže odkazovať na akýsi opar, umelý dym, ktorý sa často využíval pri predstavovaní produktov, v showbiznise, niečo “akože” zahaľujúce, zvyšujúce napätie. Pojem vaporwave sa tiež používal na označovanie prezentácií zatiaľ neexistujúcich výrobkov, niečo ako dnešné startupy (hehe). Ale možno sa odvolať aj na Marxov komunistický manifest: “all that is solid melts into air”, keď predpovedá skorý pád kapitalizmu, žeby to tentoraz konečne vyšlo? Naozaj nemáme iné možnosti ako recyklovať aj revolucionárov? Vaporwave je ale aspoň politický, konečne.

Čo ale okrem oprávnenej kritiky systému, môže vaporware ponúknuť?

Predovšetkým vaporwave ako internetová mikroscéna, ktorá naplno využíva potenciál internetu, postupne priláka pozornosť nezasvätených. A to je paradoxne jej koncom. Koniec (original)vaporwave bola hlavne štúdia o vaporwave, ktorá bola publikovaná na na dummymagu.  Vysvetlenie filozofie a hudby pripútalo neočakávanú pozornosť. Vrcholom a hrobom vaporwave zároveň bol online festival SPF420 v roku 2012. Súčasné internetové subkultúry si mimoriadne zakladajú na originalite a na “#bolsompritomodzačiatku” faktorom, preto každá zvýšená cirkulácia nových ľudí, prináša koniec, alebo sa komunita globalizuje (observer effect). Underground ako kreatívny inkubátor, vlastne ako vždy.

V prípade vaporwave sa scenár napĺňa do posledného písmena. Vaporwave, scéna žije, ale je už zároveň mŕtva. Internet nezabúda. Krátka životnosť internetových subkultúr, ich “vaporizácia” (sic!) je problémom, ale aj výhodou, keďže sa neustále niečo deje. Naozaj divné miesto, ten internet.

Osobne mám veľmi rád track od Internet Club –  Time. Štyri video sekvencie, žiaden obsah, vnem jednoznačný: nemáme šancu a odpor je márny. Chce sa vám umrieť.

Fatima al Qadri – Vatican Vibes vo videu Tabora Robaka z roku 2011, ponúka predstavu cirkvi ako počítačovej hry, pôsobivé.

LONG LIVE VAPORWAVE!

Drony nič necítia

Technológia bezpilotných, diaľkovo ovládaných strojov – dronov, sa stáva archetypom smrtiacej a nenávidenej technológie a jedným z často používaných argumentov proti technológiám vo všeobecnosti. Vojenské využívanie dronov ako stojov na zabíjanie, prispieva k predstave neľudskej, chladnej a smrtiacej technológie. Smrť prichádza pre obeť nečakane, bez kontaktu s nepriateľom, zabitie na diaľku akoby riešilo útočníkov etický problém usmrtenia. Na zabíjanie dávate pokyn, nevykonávate to. Zabitie prostredníctvom dronov, je zabíjanie bez rizika, buď je zabitý nepriateľ alebo zničený dron, utočník sedí v bezpečí kdesi ďaleko za monitorom. Človek necháva technológiu robiť špinavú prácu.

Obrázok

Použivanie dronov US armádou napr. v Pakistane od roku 2004 prinieslo smrť 884 nevinným civilistom a z toho počtu bolo 176 detí. Psychologické účinky a dopad na postoje pakistancov k USA je jasne viditeľný na nasledujúcom videu. Alebo si prečítajte Sedem krátkych príbehov o dronoch od Teju Cole. Stále to asi nebude stačiť na pochopenie brutality armádneho využitia dronov.

Čo ale môžu drony priniesť okrem vojenského využitia? Sú to skutočne poslovia technologickej apokalypsy? Hi-tech špiónska technológia? Alebo skvelý prísľub budúcnosti? Všadeprítomný policajt, osobný priateľ? Robotický stroj uľahčujúci život?

Nie je ľahké odpovedať na tieto otázky, vieme však, že množstvo v súčasnosti mierovo využívaných technológií má pôvod práve v armáde. Ak sa pozrieme na drony z inej perpektívy, mohli by to byť stroje, ktoré pomôžu vo vedeckom výskume, pri mapovaní nedostupných terénov, vybavené rôznymi detektormi môžu byť veľkou pomocou prakticky v každej oblasti života. Ktovie či by uspeli ako napríklad lietajúci asistenti, ktorý vás navigujú, zbierajú pre vás informácie, snímajú váš pohyb, zabezpečujú komunikáciu, pripojenie. Je ale skutočne naliehavou otázkou, či technologický progres musí byť zaplatený krvou ľudí na ktorých sa technológia “testuje”.

Na tieto a ďalšie otázky spojené s dronami, ide hľadať odpovede virtuálny festival: Murmuration: A Festival of Drone Culture, ktorý práve teraz prijíma akékoľvek príspevky k tejto téme. Som veľmi zvedavý, čo všetko sa podarí zozbierať, pretože naozaj drony môžu byť aj zábavné, môžu hrať hudbu, môžu robiť super fotky. Ani zaobstarať si jednoduchý dron nie je už žiaden problém. Festival Murmuration pripravuje skvelý server TheState, ktorý je domicilom v Spojených arabských emirátoch a venuje sa skutočne zaujímavým problémom ako je futurizmus, transgresívnou kritikou kultúry, technológiám, “printernetu” a pod. Nestačím sa diviť a odporúčam ich sledovať.

Generator X: implantované databázy chaosu

úchylka obsedantnou alternáciou. konštrukciou strojov. mutujúcich organizmov. nových robotických systémov. kybernetických strážcov slova.

full_52446bcaaa2abea9b153af8826b56e5d

Ako ste na tom boli s internetom v roku 1999?
Ja som si v tomto roku založil prvú mailovú schránku a získal v zásade neobmedzený prístup k internetu cez akademickú sieť Sanet. O internete doma sa dalo (snívať)/uvažovať iba o hyperdrahom a superpomalom dial-up pripojení. Naviac doma som vtedy ani nemal (na) počítač a chodil som obzerať cenníky PC obchodov, kde za Pentium pýtali  (na vtedajšiu dobu astronomických) od 50000 SK (môžem sa trochu mýliť)!  To len na ilustráciu situácie v roku 1999, kedy vyšla zbierka básní od slovenskej skupiny autorov Generator X: Hmlovina vo vydavateľstve Drewo a srd.

Prečo tento dramatický úvod? Hmlovina je progresívna svojim obsahom aj dnes, v čase svojho vydania asi veľa ľudí netušilo o čom to vlastne je. Aj keď vnímanie cyber-tém, je už dnes určite trochu iné, nič to neuberá na sile týchto textov. Dobové prvky, ako narážky na Netscape Navigator (kto už dnes vie čo to bolo?), neobratné používanie technologických pojmov, štrukturovanie textu ako počítačového programu a pod. Dnes, keď je technológia súčasťou tvorby poézie, viď napr. pekné projekty na zuz.husarova.net, môže táto zbierka pôsobiť zastarane, nakoniec je to už pomaly 14 rokov. Pre dnešného čitateľa bude ale táto poézia prekvapujúco evokovať skratkovitosť dnešnej internetovej komunikácie, statusov a hľadanie významov pod povrchom jednotlivých slov nás dovedie k témam odcudzenia a osamelosti v digitálnom svete, a to sú až vizionárske témy! Od časov, keď som čítaval pravidelne Dotyky, sledujem poéziu viac menej letmo, ale obsah, kontext a doba vzniku tejto zbierky je pre mňa veľmi milým prekvapením, čo naviac Generator X  pripravujú momentálne druhú časť. Neviem sa dočkať!

Malá ukážka:
j.a./ vizuálne spracuj
j.b./ ulož do pamäti
j.c./ pokúšaj sa klasifikovať
0./ pusť ho na stonku. prirastá
1./ pusť ho na zem. rozbíja sa. odíď
(escape)

Súčasná podoba spojenia poézie a technológií: Zuzana Husarova a anChaosdroid:

Cyber-utópia z Chile (CyberSyn)

Cybernetics + Synergy = CyberSyn

Cybersyn_control_room

Chile (Čile) je zaujímavá krajina, ktorá akoby patrila kultúrne skôr do Európy, ako do Južnej Ameriky, ale zároveň má za sebou históriu desivejšiu ako mnohé ex-komunistické krajiny. Najprv krajina zažila Allendeho socialistický experiment a vzápätí krvavý režim Augusta Pinocheta. V 70-tych rokoch po anti-autoritárskej socialistickej revolúcii  vedenou Salvadorom Allendeom, začali v Chile pracovať na unikátnom futuristickom cyber projekte CyberSyn. Systém mal slúžiť na komplexné a socialisticky centralizované riadenie hospodárstva v krajine. Systém pozostával z 500 telexových strojov, umiestnených po jednom kuse v štátnych podnikoch. Všetky ekonomické dáta boli spracované v centrálnom počítači a posielané do riadiaceho centra, (ktoré inak vyzeralo fantasticky, viď obrázok vyššie). Socialistickí manažéri tak mohli riadiť hospodárstvo krajiny skutočne centralizovane a na základe presných ekonomických dát. Naviac, dáta systém vedel použiť na simuláciu ekonomických procesov a ich vývoja, bolo teda možné prijímať rozhodnutia na základe takýchto prognóz.  Systém možno považovať za akýsi derivát internetu, pretože telexy a počítače tvorili defacto sieť. CyberSyn navrhol britský matematik s pôvabným menom Stafford Beer a dokázal v pomerne krátkom čase (len niekoľkých mesiacov) projekt rozbehnúť. Úsmevným detailom je, že kľúčové technické vybavenie (telexy) bolo nájdené nepoužité po predchádzajúcej čilskej vláde, údajne ich nevedeli používať. Celý neskutočne progresívny systém fungoval od roku 1971 do roku 1973. Svoje kvality ukázal napríklad v roku 1972, keď štrajk 50000 vodičov nákladnej dopravy ochromil krajinu, ale s využitím iba 200 vodičov-štrajkokazov, dokázal systém CyberSyn efektívne zásobovať krajinu potravinami. Obrovský potenciál projektu bol však zmarený v roku 1973 počas vojenského puču, vďaka ktorému sa k moci dostal Pinochet, systém bol zastavený a futuristická riadiaca miestnosť zničená. Je jasné, že takto navrhnutý systém má zmysel hlavne v centrálne riadenej ekonomike a je vcelku prekvapujúce, že sa niečo také nepodarilo zaviesť v európskych socialistických krajinách. Jedným z problémov, ktoré Stafford Beer spomenul vo svojej knihe Brain of the Firm o projekte, bolo aj to, že získavanie dát z podnikov bol bolestivý proces, asi ako “trhanie zubov”. Neochota podnikov posielať dáta bola evidentná, každá chyba, či neplnenie plánu bolo totiž okamžite systémom rozpoznané. Možno aj to bol hlavný dôvod prečo sa to nezaviedlo aj u nás, okamžite by sa ukázal rozpor medzi socialistickou propagandou nadšených a na 110% plán plniacich pracujúcich a realitou prezamestnanosti, nízkej produktivity a kvality socialistických podnikov.
Každopádne obdivuhodný projekt, zmes technokratického prístupu, socializmu, kybernetiky a troška utópie.
Viac info:

Free As In Beer: Cybernetic Science Fictions from Greg Borenstein on Vimeo.

Mind uploading a vesmírne adventúry

Futuristické koncepty našej budúcnosti, či už utopické alebo vedecké, založené na kvalifikovaných analýzach v zásade narážajú vždy na dva limity: prírodné zdroje a limity ľudí (resp. spoločnosti). Odpovedať na otázku, ktorý limit je problematickejší je nemožné, nakoniec navzájom veľmi úzko súvisia.

cropped-soviet-space-program-propaganda-poster-28

Zdroje planéty a ich udržateľnosť je pravdepodobne otázka, na ktorú už poznáme odpoveď. Zdroje sú už v súčasnosti na kritickej úrovni a odkladanie rozhodnutí čo ich nahradí je mimoriadne krátkozraké. Samozrejme, kontextov je množstvo: plytváme zdrojmi na zbytočnú spotrebu a konzum, recyklácia a udržateľné zdroje sú málo efektívne, utlmuje sa jadrová energetika, ekologické opatrenia narážajú na populačnú explóziu a pod. Namiesto toho aby sme zostávajúce zdroje investovali do riešení čo s nami ďalej, utápame sa v luxusnej spotrebe. Cesta, kam obrátiť pozornosť ako budúce miesto na život, je tam kde upierame svoje pohľady odpradávna – vesmír. Osídlenie vesmíru prestáva byť utopickým blúznením a dokonca tam už žije niekoľko ľudí, presný počet nájdeme tu.

Predstava vesmíru ako obrovského náleziska zdrojov a energie, je reálna, menej je však jasná predstava života ľudí vo vesmíre. Testovanie možností života mimo planéty Zem nie je len testom naších technológií, ale aj testom existencie nášho druhu.

Osídľovanie vesmíru bolo predmetom politického súperenie Sovietskeho zväzu a USA, z čoho prakticky dodnes čerpá kozmonautika, žiaľ po skončení studenej vojny, končí aj množstvo vesmírnych projektov. Zvláštnu odozvu tieto preteky mali vo vedeckej fantastike, sovietsky autori sci-fi sa predháňali v idealistických víziach exportu komunizmu do vesmíru, kým u amerických autorov sa častejšie objavovali temnejšie cyberpunkové prvky. Dnes sa venuje tejto téme aj transhumanistická filozofia a ponúka niekoľko riešení. Expanziu človeka do vesmíru skúmajú alebo skúmali Gerard Kitchen O’NeillTimothy LearyHerman KahnJerome C. Glenn alebo najnovšie Robert Zubrin. Timothy Leary predpokladal, že vesmírna migrácia bude znamenať úľavu populačnému tlaku, riešenie teritoriálnych konfliktov a ponúkať ľudstvu neobmedzenú energiu a priestor, a to nie na neobývaných planétach, ale v O´Neillových vesmírnych kolóniach. Gerard Kitchen O’Neill uvažuje o nomádskom putovaní po vesmíre na vesmírnych lodiach, ktoré sú v konečnom dôsledku dostupnejšie ako budovanie kolónií na planétach a ich úpravách. Robert Zubrin navrhuje podobný koncept ako pri osídľovaní Divokého Západu, kto prvý príde toho vesmírne územie bude. Domnieva sa, že tak sa zapojí do osídľovania vesmíru súkromný kapitál a prevezme tak financovanie skúmania vesmíru po ekonomicky vyčerpaných štátoch.

No je tu ešte jeden koncept v rámci transhumanizmu, ktorý ponúka radikálnu predstavu riešenia života ľudí v nehostinnom vesmíre – mind uploading. Uploading je zatiaľ teoretický konštrukt prenosu obsahu ľudskej mysle do počítača. Schopnosť detailného scanu mozgových štruktúr, synaptických spojení a v nich obsiahnutých informácií  a hlavne prenos všetkých dát do neživých štruktúr je podľa futuristov endpoint vývoja technológie. Endpoint a zároveň začiatok ďalšieho kroku evolúcie, rozdelenie hmoty a informácie. Aká bude reakcia mysle/vedomia na existenciu bez tela len tušíme, vieme, ale že sa takto dá zabezpečiť (teoreticky!) faktická nesmrteľnosť. Pre cestovanie a rozšírenie človeka do vesmíru je to zásadná technológia, nemuseli by sme riešiť čo s hyperzraniteľným ľudským organizmom vo vesmíre. Mohli by sme vysielať jednoduché a energeticky nenáročné stroje (družice) s ľudským vedomím na nekonečné cesty po vesmíre. Kolonizáciu vesmíru strojmi s ľudskou inteligenciou  opísal už v roku 1994 Frank Tipler vo svojej knihe “The Physics of Immortality”. Predstava družice s uploadnutými ľudskými dušami letiaca vesmírom, je porovnateľná iba so šialenstvom ľudskej mysle v počítači, bez tela, iba so senzormi kontrolujúcich okolie, nesmrteľnosť a samota v binárnom kóde, iba informácia.

Príliš uletené, nereálne? No chvíľa, kedy to budeme môcť testovať je pomerne blízko. Podľa Raya Kurzweila a na základe Moorovho zákona, je to dokonca veľmi blízko! Klikni a zisti ..kedy! 🙂

SuperComputersPRINT

Pod digitálnym dozorom

“Nové technológie radikálne rozširujú našu slobodu, ale zároveň umožňujú bezprecedentné narušovanie nášho súkromia.” Electronic Frontier Foundation

Spoločnosť NEC vyvinula marketingový nástroj s názvom NeoFace. Technológia umožňuje zaznamenávanie a rozpoznávanie tvári zákazníkov v obchodoch, rozpoznáva ich vek, pohlavie, vie zaznamenánať frekvenciu návštev zákazníka a generovať tak zaujímavé marketingové dáta. Na to všetko potrebuje obchodník bežný počítač a kameru, služba stojí len 800$ mesačne. Všetky dáta sú spracovávané v cloude, ako to funguje je možné vidieť na tomto videu. NEC uvádza, že dáta sú realtime šifrované a konvertované, spoločnosť vylučuje manipuláciu s dátami, prípadne inú formu zneužitia. Znie to ako celkom zlý žart.
Zdá sa, že po takmer všade prítomných CCTV kamerách na verejných (aj súkromných) priestranstvách a v budovách, budeme musieť čeliť aj nástupu technológií rozpoznávajúcich tváre a rôznemu biometrickému software. Len pre zaujímavosť, FBI investovala jednu miliardu dolárov do vývoja vlastnej technológie na rozpoznávanie tvári. Rozpoznávanie tvárí je problematické aj na sociálnych sieťach, len v septembri musel Facebook vypnúť túto technológiu pre EÚ, otázne je na ako dlho. Otázka ochrany súkromia a vlastných biometrických dát sa tak zrazu zbavuje paranoidných predstáv, paranoju totiž nahrádza až príliš reálne ohrozenie súkromia. Čo sa dá s takto získanými citlivými dátami robiť je naozaj len otázka fantázie, samozrejme sa takáto technológia dá využívať na skutočne spoločensky prospešné ciele, ale potenciál zneužitia je enormný a pre vlády a tajné služby je to iste neodolateľné pokušenie.  Stavím sa, že za chvíľu do legislatívy väčšiny krajín pribudne zákaz maskovania tváre na verejnosti, len tak pre naše “bezpečie”. Možno ale ani pixelmaska (viď obrázok hore) nepomôže, už sú totiž pripravené technológie ako napr. 3D rozpoznávanie tváre od firmy so super názvom Bioscrypt Inc., alebo fajnovosti ako software na analýzu textúry pokožky a pod. Keď si uvedomíme ďalšie súvisiace technológie ako tracking mobilných telefónov, DNA databázy, doklady s biometrickými údajmi, deep packet inspection software a mnoho ďalšieho zistíme, že sme v pasci masového dohľadu/dozoru (mass surveillance). Vitajte v zlom sne.

Estetika umierajúceho hardware

Žijeme v dobe technologického obžerstva, vecí na jedno použitie, v čase morálneho zastarávania takmer rýchlejšieho ako výpočetný výkon hardware, herných konzol, mobilov, gadgetov, technologických hračiek. Príliš krátky život strojov, too young to die. Dopredu prehraný súboj odolných materiálov, funkčnej konštrukcie a designu versus ľudská márnivosť a očarenie všetkým novým. Proces zastarania sa stáva  okamihom. Ikonickým produktom, ktorý demonštruje  nekompromisnú odolnosť a funkčnosť je Nokia 3310, ktorá sa pre svoje vlastnosti stala dokonca internetovým memom. Čo ale nemení nič na fakte, že reálne tento telefón používa málokto.

Odpoveď na otázku čo so zastaraným hardware, okrem ekologických aktivistov, hľadajú aj umelci. Hardware hacking, programming and physical computing sa stávajú  inovatívnou formou umeleckého vyjadrenia. Starý hardware, jeho recyklácia, hľadanie novej funkčnosti, kombinácia, dekonštrukcia, to celé pulzujúce v nekonečných loopoch tvorí originálne umenie, prekvapujúce interaktivitou, “rethink” prístupom a odpoveďami na otázky vzťahu človeka a technológie.

Unikátnou výstavou mapujúcou takéto umelecké trendy je výstava DEFUNCT / REFUNCT, ktorá predstavuje práce umelcov: Tali Hinkis & Kyle Lapidus from LoVid (USA), Karl Klomp (NL), Gijs Gieskes (NL), Benjamin Gaulon (FR/IRL), Tom Verbruggen (NL) and Rosa Menkman (NL).
Pozrite si video a stiahnite si katalóg výstavy s foto dokumentáciou a textami k jednotlivým dielam. Krása!

Defunct/ Refunct from Enda O’Dowd on Vimeo.