Tagged: kyberkultúra

Drony nič necítia

Technológia bezpilotných, diaľkovo ovládaných strojov – dronov, sa stáva archetypom smrtiacej a nenávidenej technológie a jedným z často používaných argumentov proti technológiám vo všeobecnosti. Vojenské využívanie dronov ako stojov na zabíjanie, prispieva k predstave neľudskej, chladnej a smrtiacej technológie. Smrť prichádza pre obeť nečakane, bez kontaktu s nepriateľom, zabitie na diaľku akoby riešilo útočníkov etický problém usmrtenia. Na zabíjanie dávate pokyn, nevykonávate to. Zabitie prostredníctvom dronov, je zabíjanie bez rizika, buď je zabitý nepriateľ alebo zničený dron, utočník sedí v bezpečí kdesi ďaleko za monitorom. Človek necháva technológiu robiť špinavú prácu.

Obrázok

Použivanie dronov US armádou napr. v Pakistane od roku 2004 prinieslo smrť 884 nevinným civilistom a z toho počtu bolo 176 detí. Psychologické účinky a dopad na postoje pakistancov k USA je jasne viditeľný na nasledujúcom videu. Alebo si prečítajte Sedem krátkych príbehov o dronoch od Teju Cole. Stále to asi nebude stačiť na pochopenie brutality armádneho využitia dronov.

Čo ale môžu drony priniesť okrem vojenského využitia? Sú to skutočne poslovia technologickej apokalypsy? Hi-tech špiónska technológia? Alebo skvelý prísľub budúcnosti? Všadeprítomný policajt, osobný priateľ? Robotický stroj uľahčujúci život?

Nie je ľahké odpovedať na tieto otázky, vieme však, že množstvo v súčasnosti mierovo využívaných technológií má pôvod práve v armáde. Ak sa pozrieme na drony z inej perpektívy, mohli by to byť stroje, ktoré pomôžu vo vedeckom výskume, pri mapovaní nedostupných terénov, vybavené rôznymi detektormi môžu byť veľkou pomocou prakticky v každej oblasti života. Ktovie či by uspeli ako napríklad lietajúci asistenti, ktorý vás navigujú, zbierajú pre vás informácie, snímajú váš pohyb, zabezpečujú komunikáciu, pripojenie. Je ale skutočne naliehavou otázkou, či technologický progres musí byť zaplatený krvou ľudí na ktorých sa technológia “testuje”.

Na tieto a ďalšie otázky spojené s dronami, ide hľadať odpovede virtuálny festival: Murmuration: A Festival of Drone Culture, ktorý práve teraz prijíma akékoľvek príspevky k tejto téme. Som veľmi zvedavý, čo všetko sa podarí zozbierať, pretože naozaj drony môžu byť aj zábavné, môžu hrať hudbu, môžu robiť super fotky. Ani zaobstarať si jednoduchý dron nie je už žiaden problém. Festival Murmuration pripravuje skvelý server TheState, ktorý je domicilom v Spojených arabských emirátoch a venuje sa skutočne zaujímavým problémom ako je futurizmus, transgresívnou kritikou kultúry, technológiám, “printernetu” a pod. Nestačím sa diviť a odporúčam ich sledovať.

Technologický mních Howard Hughes

Bolo notoricky známe, že Hughes rezolútne odmietal nosiť hodinky, pretože sa považoval za Pána času

article-2227304-15D06B16000005DC-490_964x825

Howard Hughes prežil jeden z najzaujímavejších životných príbehov minulého storočia, presnejšie sa dá povedať, že prežil niekoľko životov. Najznámejšie obdobia jeho života sú charakteristické neuveriteľnými úspechmi. Zdedil obrovský majetok po rodičoch a úspešne ho znásobil, vynašiel niekoľko zaujímavých technológií: vrtné súpravy, inovatívne konštrukčné riešenia v letectve, bol držiteľom niekoľkých rekordov v letectve, úspešným filmovým producentom, úspechy u žien, by stačili na niekoľko románov a pod. Multitalent a usilovná práca mu priniesli obrovské bohatstvo, publicitu a moc, tu sa jeho príbeh podobá na film Orsona Wellesa “Občan Kane”. Rovnako ako Kane sa rozhodol Hughes využiť svoje možnosti na zmenu svojho života, ktorá prakticky nemá v známej histórii obdobu. Hughes sa rozhodol pre izoláciu, spojenú s neustálou zmenou miesta, pričom každé miesto pobytu bolo rovnaké ako ostatné – zatemnená miestnosť, prakticky bez nejakého vybavenia. Táto radikálna zmena životného štýlu je pripisovaná schizofrénii a strachu z chorôb. Sám Hughes sa nikdy k tejto zmene nevyjadril, čo samozrejme umožňuje rozličnú interpretáciu.

Ako teda žil Howard Hughes niekoľko desaťročí až do svojej smrti? Prestal komunikovať so svetom. Mal niekoľko identických izieb po celom svete, ktoré neustále striedal, boli zatemnené, bez výhľadu, jedol stále to isté jedlo, kupoval si množstvo áut, lietadiel, ktoré nikdy nepoužil, vydržiaval si hárem mladých žien, ktoré nikdy nenavštívil. Jedinú technológiu (okrem dopravy), ktorú používal bola filmovú premietačka, na ktorej si prehrával stále tie isté filmy. Pre nezainteresovaného pozorovateľa, je vysvetlenie duševnou chorobou iste dostačujúce. Zaujímavý pohľad ale na toto obdobie jeho života podáva Paul Virilio vo svojej knihe “Estetika mizení“. Virilio analyzuje Hughesov spôsob života: “Je nikým, lebo nechce byť niekým a aby nebol niekým, musí byť zároveň všade a nikde.” Na naplnenie tejto idey skvelo slúžia identické izby a žiadny kontakt so svetom, sám Hughes zrejme nevedel kde sa momentálne nachádza. Život bez času a priestoru, aký zakúšajú mnísi-pustovníci, Hughes si svojimi možnosťami redukoval všetky možnosti vplyvu okolia na jeho život. Jeho záverečná etapa života vyznieva ako premyslený koncept. Krátko pred smťou upadáva Hughes do zvláštnej formy spánku a umiera na palube lietadla v neučitom priestore. Dielo je dokonané, Hughes ako technologický mních si svoje poznanie, ktoré získal, nechal pre seba. Jeho krajania ho začali volať “osvietený”.

Odcudzenie a dôsledná samota pomocou technológií je  čoraz častejšia aj dnes napr. japonskí hikikomori, o ktorých som už písal v inom blogu. Technológia ako nástroj  konceptuálneho životného štýlu, odcudzenia a samoty ako spôsob hľadania samého seba asi nie je pre každého, môže to byť ale cesta tých, ktorí odmietajú tradičnejšie náboženské cesty.

tumblr_mdf3lu0g2I1r4ntuvo1_500

Generator X: implantované databázy chaosu

úchylka obsedantnou alternáciou. konštrukciou strojov. mutujúcich organizmov. nových robotických systémov. kybernetických strážcov slova.

full_52446bcaaa2abea9b153af8826b56e5d

Ako ste na tom boli s internetom v roku 1999?
Ja som si v tomto roku založil prvú mailovú schránku a získal v zásade neobmedzený prístup k internetu cez akademickú sieť Sanet. O internete doma sa dalo (snívať)/uvažovať iba o hyperdrahom a superpomalom dial-up pripojení. Naviac doma som vtedy ani nemal (na) počítač a chodil som obzerať cenníky PC obchodov, kde za Pentium pýtali  (na vtedajšiu dobu astronomických) od 50000 SK (môžem sa trochu mýliť)!  To len na ilustráciu situácie v roku 1999, kedy vyšla zbierka básní od slovenskej skupiny autorov Generator X: Hmlovina vo vydavateľstve Drewo a srd.

Prečo tento dramatický úvod? Hmlovina je progresívna svojim obsahom aj dnes, v čase svojho vydania asi veľa ľudí netušilo o čom to vlastne je. Aj keď vnímanie cyber-tém, je už dnes určite trochu iné, nič to neuberá na sile týchto textov. Dobové prvky, ako narážky na Netscape Navigator (kto už dnes vie čo to bolo?), neobratné používanie technologických pojmov, štrukturovanie textu ako počítačového programu a pod. Dnes, keď je technológia súčasťou tvorby poézie, viď napr. pekné projekty na zuz.husarova.net, môže táto zbierka pôsobiť zastarane, nakoniec je to už pomaly 14 rokov. Pre dnešného čitateľa bude ale táto poézia prekvapujúco evokovať skratkovitosť dnešnej internetovej komunikácie, statusov a hľadanie významov pod povrchom jednotlivých slov nás dovedie k témam odcudzenia a osamelosti v digitálnom svete, a to sú až vizionárske témy! Od časov, keď som čítaval pravidelne Dotyky, sledujem poéziu viac menej letmo, ale obsah, kontext a doba vzniku tejto zbierky je pre mňa veľmi milým prekvapením, čo naviac Generator X  pripravujú momentálne druhú časť. Neviem sa dočkať!

Malá ukážka:
j.a./ vizuálne spracuj
j.b./ ulož do pamäti
j.c./ pokúšaj sa klasifikovať
0./ pusť ho na stonku. prirastá
1./ pusť ho na zem. rozbíja sa. odíď
(escape)

Súčasná podoba spojenia poézie a technológií: Zuzana Husarova a anChaosdroid:

eXtreme Futurist Festival 2012

“The post-apocalypse season has begun.”

screen-capture

Na konci roku 2012 sa uskutočnil v LA druhý ročník eXtreme Futurist Festivalu. Festival má ambíciu byť platformou pre každoročné stretnutie kyber-elity a kyber-kontrakultúry a tiež osloviť svojim obsahom verejnosť, zatiaľ však má ohlas skôr v užšom okruhu zasvätených. Každopádne sa jedná o alternatívny festival, ktorý sa tématicky našiel na hrane technológií, vedy, umenia a DIY kultúry. Sprievodný program a hlavne pozvaní rečníci (naozaj sa oplatí kliknúť) poskytujú pomerne jasnú predstavu o radikálnom postoji festivalu k futuristickým témam. Prednášky s názvami ako napr.: When the Global Brain Trips on Digital Acid (Ben Goertzel), doplňovali koncerty industriálnych kapiel a umelecké performácie (viď obrázok vyššie “Machine performance “od Survival Research Laboratories). V tomto je festival verný svojmu názvu a skutočne išlo o pomerne extrémne záležitosti.

Zrejme bol celý festival zážitkom, ak ho človek absolvoval naživo, pretože na moje prekvapenie, na webe festivalu, na twittri a vôbec na nete nájdete len veľmi málo informácií, žiadne live streamy, video záznamy, blogy či tweety. Veľká škoda. Nie je to celkom moja predstava futuristického festivalu, ale ak to porovnám so CyborgCampom (písal som o ňom tu), zaujímal by ma festival (?) niekde na pomedzí, čiže mix vedy a trochu toho futuristického extrému.

XFF2012 PROMO from EXTREME FUTURIST FESTIVAL on Vimeo.

Pod digitálnym dozorom

“Nové technológie radikálne rozširujú našu slobodu, ale zároveň umožňujú bezprecedentné narušovanie nášho súkromia.” Electronic Frontier Foundation

Spoločnosť NEC vyvinula marketingový nástroj s názvom NeoFace. Technológia umožňuje zaznamenávanie a rozpoznávanie tvári zákazníkov v obchodoch, rozpoznáva ich vek, pohlavie, vie zaznamenánať frekvenciu návštev zákazníka a generovať tak zaujímavé marketingové dáta. Na to všetko potrebuje obchodník bežný počítač a kameru, služba stojí len 800$ mesačne. Všetky dáta sú spracovávané v cloude, ako to funguje je možné vidieť na tomto videu. NEC uvádza, že dáta sú realtime šifrované a konvertované, spoločnosť vylučuje manipuláciu s dátami, prípadne inú formu zneužitia. Znie to ako celkom zlý žart.
Zdá sa, že po takmer všade prítomných CCTV kamerách na verejných (aj súkromných) priestranstvách a v budovách, budeme musieť čeliť aj nástupu technológií rozpoznávajúcich tváre a rôznemu biometrickému software. Len pre zaujímavosť, FBI investovala jednu miliardu dolárov do vývoja vlastnej technológie na rozpoznávanie tvári. Rozpoznávanie tvárí je problematické aj na sociálnych sieťach, len v septembri musel Facebook vypnúť túto technológiu pre EÚ, otázne je na ako dlho. Otázka ochrany súkromia a vlastných biometrických dát sa tak zrazu zbavuje paranoidných predstáv, paranoju totiž nahrádza až príliš reálne ohrozenie súkromia. Čo sa dá s takto získanými citlivými dátami robiť je naozaj len otázka fantázie, samozrejme sa takáto technológia dá využívať na skutočne spoločensky prospešné ciele, ale potenciál zneužitia je enormný a pre vlády a tajné služby je to iste neodolateľné pokušenie.  Stavím sa, že za chvíľu do legislatívy väčšiny krajín pribudne zákaz maskovania tváre na verejnosti, len tak pre naše “bezpečie”. Možno ale ani pixelmaska (viď obrázok hore) nepomôže, už sú totiž pripravené technológie ako napr. 3D rozpoznávanie tváre od firmy so super názvom Bioscrypt Inc., alebo fajnovosti ako software na analýzu textúry pokožky a pod. Keď si uvedomíme ďalšie súvisiace technológie ako tracking mobilných telefónov, DNA databázy, doklady s biometrickými údajmi, deep packet inspection software a mnoho ďalšieho zistíme, že sme v pasci masového dohľadu/dozoru (mass surveillance). Vitajte v zlom sne.

Low-Life/High-Fashion

Kľúčové slová: Brain Washing, Manipulation, Collectivity, Consumerism, Annihilation of Spiritualism,  Exclusion, Isolation, Lonelinnes, Mistakes, Resignation, Fall, A Free Fall, Abyss, Gaping Void

Erevos Aether založil rovnomenný fashion label v roku 2011 a odvtedy prináša vcelku provokatívnu víziu oblečenia budúcnosti. Temné hyperfuturistické odevy, dekadentné, agresívne a zároveň efemérne prvky odevov poukazujú na nie veľmi oprimistickú predstavu autora o budúcnosti. Ak by sme sa pozreli do histórie odievania, iste by sme našli aj divokejšie oblečky, jedno však nemožno kolekciám Erevos Aether uprieť: veľmi dráždivú cyber-príťažlivosť. V súčasnosti tieto modely prakticky výhradne obliekajú umelci, perfomeri, prípadne výstredné celebrity. Ale kľúčové slová, ktoré značka uvádza pri jednotlivých kolekciách naznačujú, že autor premýšla aj ďalej, ako len do úrovne oblečenia pre celebrity. Káždý kus odevu, štylizácia akoby znásobovala dekadentnú predtuchu chladnej a osamelej budúcnosti. Móda ako umelecké vyjadrenie má zvláštne čaro.  K cyberpunkovej dokonalosti podľa mňa chýbajú týmto odevom ešte nejaké hw a sw vychytávky. Čo nie je, môže byť, ak by ale toto malo byť predzvesťou budúcej módy, tak sa na to celkom teším. Premýšľam nad obrazom takto oblečeného človeka v našich uliciach: ako by si asi ľudia dešifrovali takúto osobu? Možno by aj ich pocity vyjadrili čo to o tušení budúcnosti. A video nižšie je jednoducho skvelé!


Estetika umierajúceho hardware

Žijeme v dobe technologického obžerstva, vecí na jedno použitie, v čase morálneho zastarávania takmer rýchlejšieho ako výpočetný výkon hardware, herných konzol, mobilov, gadgetov, technologických hračiek. Príliš krátky život strojov, too young to die. Dopredu prehraný súboj odolných materiálov, funkčnej konštrukcie a designu versus ľudská márnivosť a očarenie všetkým novým. Proces zastarania sa stáva  okamihom. Ikonickým produktom, ktorý demonštruje  nekompromisnú odolnosť a funkčnosť je Nokia 3310, ktorá sa pre svoje vlastnosti stala dokonca internetovým memom. Čo ale nemení nič na fakte, že reálne tento telefón používa málokto.

Odpoveď na otázku čo so zastaraným hardware, okrem ekologických aktivistov, hľadajú aj umelci. Hardware hacking, programming and physical computing sa stávajú  inovatívnou formou umeleckého vyjadrenia. Starý hardware, jeho recyklácia, hľadanie novej funkčnosti, kombinácia, dekonštrukcia, to celé pulzujúce v nekonečných loopoch tvorí originálne umenie, prekvapujúce interaktivitou, “rethink” prístupom a odpoveďami na otázky vzťahu človeka a technológie.

Unikátnou výstavou mapujúcou takéto umelecké trendy je výstava DEFUNCT / REFUNCT, ktorá predstavuje práce umelcov: Tali Hinkis & Kyle Lapidus from LoVid (USA), Karl Klomp (NL), Gijs Gieskes (NL), Benjamin Gaulon (FR/IRL), Tom Verbruggen (NL) and Rosa Menkman (NL).
Pozrite si video a stiahnite si katalóg výstavy s foto dokumentáciou a textami k jednotlivým dielam. Krása!

Defunct/ Refunct from Enda O’Dowd on Vimeo.