Tagged: futurizmus

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░

tumblr_mv07v9Xztr1sixn79o1_500

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░  = ‘Atarashi i Derakkusuraifu’ = ‘Deluxe New Life’ = VAPORWAVE

Globálny, hi-def, 21st-century hyper techno-kapitalizmus si o to jednoducho koledoval. Dnes však nie je dosť dobre môžné na túto podobu kapitalizmu reagovať revoltou, ako tomu bolo povedzme v 20. storočí. Hádzať molotovove kokteily je už nanešťastie out a navyše to nezaberá. Umelecké a kultúrne smery, ktoré chcú reagovať majú dnes prakticky neobmedzené možnosti na internete. Kyberpriestor ponúka všetko potrebné: útočisko, technológie, terabyty recyklovateľného obsahu a predovšetkým komunikáciu. Vaporwave a predtým seapunk používajú v hudbe, vizuálnom umení, designe, typografii hyperbolu, ktorej výsledkom je zážitok zmeny dystopie na utópiu. Prvý pokus vo forme seapunku, bol veľmi skoro zmarený,  prienik showbiznizu do čerstvej subkultúry je často aj jej koncom, ako sme to už videli mnohokrát. Vaporwave je ale v skutočnosti dosť “punk”, pretože jeho účelová kooperácia s techno-kapitalizmom, je vlastne diverzná činnosť.

Vaporwave pracuje s recyklácio a dáva výsledku zaujímavý “flip”, ale je to umelecká kapitulácia alebo maximálne otvorená kritika? Zaujímavým prvkom vaporwave je akcelerácia, akceptovanie dezilúzie zo spoločenského systému, neklásť odpor, naopak urýchliť to, akcelerovať celý tento marazmus. Smerovať to všetko k zvýrazneniu všetkého pokryteckého, hodnotovo vyprázdneného, násilného systému. Dospieť do bodu zlomu, kedy sa zlyhanie systému ukáže ako jasné a zreteľné.  Otočiť vlastná zbrane systému (reklama, multimedia, pocit “známeho”), proti samotnému systému. Používanie estetiky Windows 95 éry je šokujúce, krásne a nesmierne smutné. Celý ten retro design má jedinú úlohu ukázať, ako sme boli oklamaní: ponuka žiarivých, bezproblémových, idealizovaných vízií, techno-optimizmus je v kontraste s dnešnou realitou (virtualitou). Konfrontácia s vaporwave vizuálom, alebo hudbou nás znepokojuje. V kontexte vysokorýchlostného internetu, apple produktov je táto retro estetika, spomienkou na sľuby, ktoré neboli dodržané.

Keď počúvate  Oneohtrix Point Never s loopom Nobody here, musí vám to lámať srdce. Toľko nás je, také možnosti máme, môžeme sa spolu žiť, byť spolu, ale nakoniec tu nikto nie je. Recyklácia popu 80-tych rokov, oldschool grafika, mrakodrapy a “nobody here”.

A prečo vlastne vaporwave?

Nie je to ani jasné, ani dôležité. Vaporwave môže odkazovať na akýsi opar, umelý dym, ktorý sa často využíval pri predstavovaní produktov, v showbiznise, niečo “akože” zahaľujúce, zvyšujúce napätie. Pojem vaporwave sa tiež používal na označovanie prezentácií zatiaľ neexistujúcich výrobkov, niečo ako dnešné startupy (hehe). Ale možno sa odvolať aj na Marxov komunistický manifest: “all that is solid melts into air”, keď predpovedá skorý pád kapitalizmu, žeby to tentoraz konečne vyšlo? Naozaj nemáme iné možnosti ako recyklovať aj revolucionárov? Vaporwave je ale aspoň politický, konečne.

Čo ale okrem oprávnenej kritiky systému, môže vaporware ponúknuť?

Predovšetkým vaporwave ako internetová mikroscéna, ktorá naplno využíva potenciál internetu, postupne priláka pozornosť nezasvätených. A to je paradoxne jej koncom. Koniec (original)vaporwave bola hlavne štúdia o vaporwave, ktorá bola publikovaná na na dummymagu.  Vysvetlenie filozofie a hudby pripútalo neočakávanú pozornosť. Vrcholom a hrobom vaporwave zároveň bol online festival SPF420 v roku 2012. Súčasné internetové subkultúry si mimoriadne zakladajú na originalite a na “#bolsompritomodzačiatku” faktorom, preto každá zvýšená cirkulácia nových ľudí, prináša koniec, alebo sa komunita globalizuje (observer effect). Underground ako kreatívny inkubátor, vlastne ako vždy.

V prípade vaporwave sa scenár napĺňa do posledného písmena. Vaporwave, scéna žije, ale je už zároveň mŕtva. Internet nezabúda. Krátka životnosť internetových subkultúr, ich “vaporizácia” (sic!) je problémom, ale aj výhodou, keďže sa neustále niečo deje. Naozaj divné miesto, ten internet.

Osobne mám veľmi rád track od Internet Club –  Time. Štyri video sekvencie, žiaden obsah, vnem jednoznačný: nemáme šancu a odpor je márny. Chce sa vám umrieť.

Fatima al Qadri – Vatican Vibes vo videu Tabora Robaka z roku 2011, ponúka predstavu cirkvi ako počítačovej hry, pôsobivé.

LONG LIVE VAPORWAVE!

Drony nič necítia

Technológia bezpilotných, diaľkovo ovládaných strojov – dronov, sa stáva archetypom smrtiacej a nenávidenej technológie a jedným z často používaných argumentov proti technológiám vo všeobecnosti. Vojenské využívanie dronov ako stojov na zabíjanie, prispieva k predstave neľudskej, chladnej a smrtiacej technológie. Smrť prichádza pre obeť nečakane, bez kontaktu s nepriateľom, zabitie na diaľku akoby riešilo útočníkov etický problém usmrtenia. Na zabíjanie dávate pokyn, nevykonávate to. Zabitie prostredníctvom dronov, je zabíjanie bez rizika, buď je zabitý nepriateľ alebo zničený dron, utočník sedí v bezpečí kdesi ďaleko za monitorom. Človek necháva technológiu robiť špinavú prácu.

Obrázok

Použivanie dronov US armádou napr. v Pakistane od roku 2004 prinieslo smrť 884 nevinným civilistom a z toho počtu bolo 176 detí. Psychologické účinky a dopad na postoje pakistancov k USA je jasne viditeľný na nasledujúcom videu. Alebo si prečítajte Sedem krátkych príbehov o dronoch od Teju Cole. Stále to asi nebude stačiť na pochopenie brutality armádneho využitia dronov.

Čo ale môžu drony priniesť okrem vojenského využitia? Sú to skutočne poslovia technologickej apokalypsy? Hi-tech špiónska technológia? Alebo skvelý prísľub budúcnosti? Všadeprítomný policajt, osobný priateľ? Robotický stroj uľahčujúci život?

Nie je ľahké odpovedať na tieto otázky, vieme však, že množstvo v súčasnosti mierovo využívaných technológií má pôvod práve v armáde. Ak sa pozrieme na drony z inej perpektívy, mohli by to byť stroje, ktoré pomôžu vo vedeckom výskume, pri mapovaní nedostupných terénov, vybavené rôznymi detektormi môžu byť veľkou pomocou prakticky v každej oblasti života. Ktovie či by uspeli ako napríklad lietajúci asistenti, ktorý vás navigujú, zbierajú pre vás informácie, snímajú váš pohyb, zabezpečujú komunikáciu, pripojenie. Je ale skutočne naliehavou otázkou, či technologický progres musí byť zaplatený krvou ľudí na ktorých sa technológia “testuje”.

Na tieto a ďalšie otázky spojené s dronami, ide hľadať odpovede virtuálny festival: Murmuration: A Festival of Drone Culture, ktorý práve teraz prijíma akékoľvek príspevky k tejto téme. Som veľmi zvedavý, čo všetko sa podarí zozbierať, pretože naozaj drony môžu byť aj zábavné, môžu hrať hudbu, môžu robiť super fotky. Ani zaobstarať si jednoduchý dron nie je už žiaden problém. Festival Murmuration pripravuje skvelý server TheState, ktorý je domicilom v Spojených arabských emirátoch a venuje sa skutočne zaujímavým problémom ako je futurizmus, transgresívnou kritikou kultúry, technológiám, “printernetu” a pod. Nestačím sa diviť a odporúčam ich sledovať.

Post-apocalyptic Fashion

… aj v post-apo časoch je možné vyzerať dobre.

tumblr_mi0q5lUR3m1r0bq7ko1_500

O futuristickej móde sme tu už blog mali, ale možno sa táto high-end móda nedožije budúcnosti. Pre túto situáciu tu preto máme post-apo fashion. Na časy po apokalypse (post-apo) je nachystaná módna značka Demobaza, ktorá už teraz ponúka kolekcie oblečenia, ktoré sú prudko inšpirované post-apo filmami, comicsovými postavami a vôbec temnou predstavou budúcnosti po neurčitej katastrofe. Demobaza ponúka skutočne vydarené kolekcie oblečenia, zaujímavé strihy, inovatívne materiály a hlavne neobvyklý look. Kolekcie Demobazy majú jedinú chybu a to pomerne vysokú cenu. Lookbook, obchod a ďalšie info nájdete na Demobaza webe.

tumblr_mhrt902oXw1r0bq7ko1_500tumblr_migm1c4fRK1r0bq7ko1_500tumblr_miglnbr1nj1r0bq7ko1_500

Technologický mních Howard Hughes

Bolo notoricky známe, že Hughes rezolútne odmietal nosiť hodinky, pretože sa považoval za Pána času

article-2227304-15D06B16000005DC-490_964x825

Howard Hughes prežil jeden z najzaujímavejších životných príbehov minulého storočia, presnejšie sa dá povedať, že prežil niekoľko životov. Najznámejšie obdobia jeho života sú charakteristické neuveriteľnými úspechmi. Zdedil obrovský majetok po rodičoch a úspešne ho znásobil, vynašiel niekoľko zaujímavých technológií: vrtné súpravy, inovatívne konštrukčné riešenia v letectve, bol držiteľom niekoľkých rekordov v letectve, úspešným filmovým producentom, úspechy u žien, by stačili na niekoľko románov a pod. Multitalent a usilovná práca mu priniesli obrovské bohatstvo, publicitu a moc, tu sa jeho príbeh podobá na film Orsona Wellesa “Občan Kane”. Rovnako ako Kane sa rozhodol Hughes využiť svoje možnosti na zmenu svojho života, ktorá prakticky nemá v známej histórii obdobu. Hughes sa rozhodol pre izoláciu, spojenú s neustálou zmenou miesta, pričom každé miesto pobytu bolo rovnaké ako ostatné – zatemnená miestnosť, prakticky bez nejakého vybavenia. Táto radikálna zmena životného štýlu je pripisovaná schizofrénii a strachu z chorôb. Sám Hughes sa nikdy k tejto zmene nevyjadril, čo samozrejme umožňuje rozličnú interpretáciu.

Ako teda žil Howard Hughes niekoľko desaťročí až do svojej smrti? Prestal komunikovať so svetom. Mal niekoľko identických izieb po celom svete, ktoré neustále striedal, boli zatemnené, bez výhľadu, jedol stále to isté jedlo, kupoval si množstvo áut, lietadiel, ktoré nikdy nepoužil, vydržiaval si hárem mladých žien, ktoré nikdy nenavštívil. Jedinú technológiu (okrem dopravy), ktorú používal bola filmovú premietačka, na ktorej si prehrával stále tie isté filmy. Pre nezainteresovaného pozorovateľa, je vysvetlenie duševnou chorobou iste dostačujúce. Zaujímavý pohľad ale na toto obdobie jeho života podáva Paul Virilio vo svojej knihe “Estetika mizení“. Virilio analyzuje Hughesov spôsob života: “Je nikým, lebo nechce byť niekým a aby nebol niekým, musí byť zároveň všade a nikde.” Na naplnenie tejto idey skvelo slúžia identické izby a žiadny kontakt so svetom, sám Hughes zrejme nevedel kde sa momentálne nachádza. Život bez času a priestoru, aký zakúšajú mnísi-pustovníci, Hughes si svojimi možnosťami redukoval všetky možnosti vplyvu okolia na jeho život. Jeho záverečná etapa života vyznieva ako premyslený koncept. Krátko pred smťou upadáva Hughes do zvláštnej formy spánku a umiera na palube lietadla v neučitom priestore. Dielo je dokonané, Hughes ako technologický mních si svoje poznanie, ktoré získal, nechal pre seba. Jeho krajania ho začali volať “osvietený”.

Odcudzenie a dôsledná samota pomocou technológií je  čoraz častejšia aj dnes napr. japonskí hikikomori, o ktorých som už písal v inom blogu. Technológia ako nástroj  konceptuálneho životného štýlu, odcudzenia a samoty ako spôsob hľadania samého seba asi nie je pre každého, môže to byť ale cesta tých, ktorí odmietajú tradičnejšie náboženské cesty.

tumblr_mdf3lu0g2I1r4ntuvo1_500

eXtreme Futurist Festival 2012

“The post-apocalypse season has begun.”

screen-capture

Na konci roku 2012 sa uskutočnil v LA druhý ročník eXtreme Futurist Festivalu. Festival má ambíciu byť platformou pre každoročné stretnutie kyber-elity a kyber-kontrakultúry a tiež osloviť svojim obsahom verejnosť, zatiaľ však má ohlas skôr v užšom okruhu zasvätených. Každopádne sa jedná o alternatívny festival, ktorý sa tématicky našiel na hrane technológií, vedy, umenia a DIY kultúry. Sprievodný program a hlavne pozvaní rečníci (naozaj sa oplatí kliknúť) poskytujú pomerne jasnú predstavu o radikálnom postoji festivalu k futuristickým témam. Prednášky s názvami ako napr.: When the Global Brain Trips on Digital Acid (Ben Goertzel), doplňovali koncerty industriálnych kapiel a umelecké performácie (viď obrázok vyššie “Machine performance “od Survival Research Laboratories). V tomto je festival verný svojmu názvu a skutočne išlo o pomerne extrémne záležitosti.

Zrejme bol celý festival zážitkom, ak ho človek absolvoval naživo, pretože na moje prekvapenie, na webe festivalu, na twittri a vôbec na nete nájdete len veľmi málo informácií, žiadne live streamy, video záznamy, blogy či tweety. Veľká škoda. Nie je to celkom moja predstava futuristického festivalu, ale ak to porovnám so CyborgCampom (písal som o ňom tu), zaujímal by ma festival (?) niekde na pomedzí, čiže mix vedy a trochu toho futuristického extrému.

XFF2012 PROMO from EXTREME FUTURIST FESTIVAL on Vimeo.

Mind uploading a vesmírne adventúry

Futuristické koncepty našej budúcnosti, či už utopické alebo vedecké, založené na kvalifikovaných analýzach v zásade narážajú vždy na dva limity: prírodné zdroje a limity ľudí (resp. spoločnosti). Odpovedať na otázku, ktorý limit je problematickejší je nemožné, nakoniec navzájom veľmi úzko súvisia.

cropped-soviet-space-program-propaganda-poster-28

Zdroje planéty a ich udržateľnosť je pravdepodobne otázka, na ktorú už poznáme odpoveď. Zdroje sú už v súčasnosti na kritickej úrovni a odkladanie rozhodnutí čo ich nahradí je mimoriadne krátkozraké. Samozrejme, kontextov je množstvo: plytváme zdrojmi na zbytočnú spotrebu a konzum, recyklácia a udržateľné zdroje sú málo efektívne, utlmuje sa jadrová energetika, ekologické opatrenia narážajú na populačnú explóziu a pod. Namiesto toho aby sme zostávajúce zdroje investovali do riešení čo s nami ďalej, utápame sa v luxusnej spotrebe. Cesta, kam obrátiť pozornosť ako budúce miesto na život, je tam kde upierame svoje pohľady odpradávna – vesmír. Osídlenie vesmíru prestáva byť utopickým blúznením a dokonca tam už žije niekoľko ľudí, presný počet nájdeme tu.

Predstava vesmíru ako obrovského náleziska zdrojov a energie, je reálna, menej je však jasná predstava života ľudí vo vesmíre. Testovanie možností života mimo planéty Zem nie je len testom naších technológií, ale aj testom existencie nášho druhu.

Osídľovanie vesmíru bolo predmetom politického súperenie Sovietskeho zväzu a USA, z čoho prakticky dodnes čerpá kozmonautika, žiaľ po skončení studenej vojny, končí aj množstvo vesmírnych projektov. Zvláštnu odozvu tieto preteky mali vo vedeckej fantastike, sovietsky autori sci-fi sa predháňali v idealistických víziach exportu komunizmu do vesmíru, kým u amerických autorov sa častejšie objavovali temnejšie cyberpunkové prvky. Dnes sa venuje tejto téme aj transhumanistická filozofia a ponúka niekoľko riešení. Expanziu človeka do vesmíru skúmajú alebo skúmali Gerard Kitchen O’NeillTimothy LearyHerman KahnJerome C. Glenn alebo najnovšie Robert Zubrin. Timothy Leary predpokladal, že vesmírna migrácia bude znamenať úľavu populačnému tlaku, riešenie teritoriálnych konfliktov a ponúkať ľudstvu neobmedzenú energiu a priestor, a to nie na neobývaných planétach, ale v O´Neillových vesmírnych kolóniach. Gerard Kitchen O’Neill uvažuje o nomádskom putovaní po vesmíre na vesmírnych lodiach, ktoré sú v konečnom dôsledku dostupnejšie ako budovanie kolónií na planétach a ich úpravách. Robert Zubrin navrhuje podobný koncept ako pri osídľovaní Divokého Západu, kto prvý príde toho vesmírne územie bude. Domnieva sa, že tak sa zapojí do osídľovania vesmíru súkromný kapitál a prevezme tak financovanie skúmania vesmíru po ekonomicky vyčerpaných štátoch.

No je tu ešte jeden koncept v rámci transhumanizmu, ktorý ponúka radikálnu predstavu riešenia života ľudí v nehostinnom vesmíre – mind uploading. Uploading je zatiaľ teoretický konštrukt prenosu obsahu ľudskej mysle do počítača. Schopnosť detailného scanu mozgových štruktúr, synaptických spojení a v nich obsiahnutých informácií  a hlavne prenos všetkých dát do neživých štruktúr je podľa futuristov endpoint vývoja technológie. Endpoint a zároveň začiatok ďalšieho kroku evolúcie, rozdelenie hmoty a informácie. Aká bude reakcia mysle/vedomia na existenciu bez tela len tušíme, vieme, ale že sa takto dá zabezpečiť (teoreticky!) faktická nesmrteľnosť. Pre cestovanie a rozšírenie človeka do vesmíru je to zásadná technológia, nemuseli by sme riešiť čo s hyperzraniteľným ľudským organizmom vo vesmíre. Mohli by sme vysielať jednoduché a energeticky nenáročné stroje (družice) s ľudským vedomím na nekonečné cesty po vesmíre. Kolonizáciu vesmíru strojmi s ľudskou inteligenciou  opísal už v roku 1994 Frank Tipler vo svojej knihe “The Physics of Immortality”. Predstava družice s uploadnutými ľudskými dušami letiaca vesmírom, je porovnateľná iba so šialenstvom ľudskej mysle v počítači, bez tela, iba so senzormi kontrolujúcich okolie, nesmrteľnosť a samota v binárnom kóde, iba informácia.

Príliš uletené, nereálne? No chvíľa, kedy to budeme môcť testovať je pomerne blízko. Podľa Raya Kurzweila a na základe Moorovho zákona, je to dokonca veľmi blízko! Klikni a zisti ..kedy! 🙂

SuperComputersPRINT