Tagged: cyberculture

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░

tumblr_mv07v9Xztr1sixn79o1_500

░▒▓新しいデラックスライフ▓▒░  = ‘Atarashi i Derakkusuraifu’ = ‘Deluxe New Life’ = VAPORWAVE

Globálny, hi-def, 21st-century hyper techno-kapitalizmus si o to jednoducho koledoval. Dnes však nie je dosť dobre môžné na túto podobu kapitalizmu reagovať revoltou, ako tomu bolo povedzme v 20. storočí. Hádzať molotovove kokteily je už nanešťastie out a navyše to nezaberá. Umelecké a kultúrne smery, ktoré chcú reagovať majú dnes prakticky neobmedzené možnosti na internete. Kyberpriestor ponúka všetko potrebné: útočisko, technológie, terabyty recyklovateľného obsahu a predovšetkým komunikáciu. Vaporwave a predtým seapunk používajú v hudbe, vizuálnom umení, designe, typografii hyperbolu, ktorej výsledkom je zážitok zmeny dystopie na utópiu. Prvý pokus vo forme seapunku, bol veľmi skoro zmarený,  prienik showbiznizu do čerstvej subkultúry je často aj jej koncom, ako sme to už videli mnohokrát. Vaporwave je ale v skutočnosti dosť “punk”, pretože jeho účelová kooperácia s techno-kapitalizmom, je vlastne diverzná činnosť.

Vaporwave pracuje s recyklácio a dáva výsledku zaujímavý “flip”, ale je to umelecká kapitulácia alebo maximálne otvorená kritika? Zaujímavým prvkom vaporwave je akcelerácia, akceptovanie dezilúzie zo spoločenského systému, neklásť odpor, naopak urýchliť to, akcelerovať celý tento marazmus. Smerovať to všetko k zvýrazneniu všetkého pokryteckého, hodnotovo vyprázdneného, násilného systému. Dospieť do bodu zlomu, kedy sa zlyhanie systému ukáže ako jasné a zreteľné.  Otočiť vlastná zbrane systému (reklama, multimedia, pocit “známeho”), proti samotnému systému. Používanie estetiky Windows 95 éry je šokujúce, krásne a nesmierne smutné. Celý ten retro design má jedinú úlohu ukázať, ako sme boli oklamaní: ponuka žiarivých, bezproblémových, idealizovaných vízií, techno-optimizmus je v kontraste s dnešnou realitou (virtualitou). Konfrontácia s vaporwave vizuálom, alebo hudbou nás znepokojuje. V kontexte vysokorýchlostného internetu, apple produktov je táto retro estetika, spomienkou na sľuby, ktoré neboli dodržané.

Keď počúvate  Oneohtrix Point Never s loopom Nobody here, musí vám to lámať srdce. Toľko nás je, také možnosti máme, môžeme sa spolu žiť, byť spolu, ale nakoniec tu nikto nie je. Recyklácia popu 80-tych rokov, oldschool grafika, mrakodrapy a “nobody here”.

A prečo vlastne vaporwave?

Nie je to ani jasné, ani dôležité. Vaporwave môže odkazovať na akýsi opar, umelý dym, ktorý sa často využíval pri predstavovaní produktov, v showbiznise, niečo “akože” zahaľujúce, zvyšujúce napätie. Pojem vaporwave sa tiež používal na označovanie prezentácií zatiaľ neexistujúcich výrobkov, niečo ako dnešné startupy (hehe). Ale možno sa odvolať aj na Marxov komunistický manifest: “all that is solid melts into air”, keď predpovedá skorý pád kapitalizmu, žeby to tentoraz konečne vyšlo? Naozaj nemáme iné možnosti ako recyklovať aj revolucionárov? Vaporwave je ale aspoň politický, konečne.

Čo ale okrem oprávnenej kritiky systému, môže vaporware ponúknuť?

Predovšetkým vaporwave ako internetová mikroscéna, ktorá naplno využíva potenciál internetu, postupne priláka pozornosť nezasvätených. A to je paradoxne jej koncom. Koniec (original)vaporwave bola hlavne štúdia o vaporwave, ktorá bola publikovaná na na dummymagu.  Vysvetlenie filozofie a hudby pripútalo neočakávanú pozornosť. Vrcholom a hrobom vaporwave zároveň bol online festival SPF420 v roku 2012. Súčasné internetové subkultúry si mimoriadne zakladajú na originalite a na “#bolsompritomodzačiatku” faktorom, preto každá zvýšená cirkulácia nových ľudí, prináša koniec, alebo sa komunita globalizuje (observer effect). Underground ako kreatívny inkubátor, vlastne ako vždy.

V prípade vaporwave sa scenár napĺňa do posledného písmena. Vaporwave, scéna žije, ale je už zároveň mŕtva. Internet nezabúda. Krátka životnosť internetových subkultúr, ich “vaporizácia” (sic!) je problémom, ale aj výhodou, keďže sa neustále niečo deje. Naozaj divné miesto, ten internet.

Osobne mám veľmi rád track od Internet Club –  Time. Štyri video sekvencie, žiaden obsah, vnem jednoznačný: nemáme šancu a odpor je márny. Chce sa vám umrieť.

Fatima al Qadri – Vatican Vibes vo videu Tabora Robaka z roku 2011, ponúka predstavu cirkvi ako počítačovej hry, pôsobivé.

LONG LIVE VAPORWAVE!

Drony nič necítia

Technológia bezpilotných, diaľkovo ovládaných strojov – dronov, sa stáva archetypom smrtiacej a nenávidenej technológie a jedným z často používaných argumentov proti technológiám vo všeobecnosti. Vojenské využívanie dronov ako stojov na zabíjanie, prispieva k predstave neľudskej, chladnej a smrtiacej technológie. Smrť prichádza pre obeť nečakane, bez kontaktu s nepriateľom, zabitie na diaľku akoby riešilo útočníkov etický problém usmrtenia. Na zabíjanie dávate pokyn, nevykonávate to. Zabitie prostredníctvom dronov, je zabíjanie bez rizika, buď je zabitý nepriateľ alebo zničený dron, utočník sedí v bezpečí kdesi ďaleko za monitorom. Človek necháva technológiu robiť špinavú prácu.

Obrázok

Použivanie dronov US armádou napr. v Pakistane od roku 2004 prinieslo smrť 884 nevinným civilistom a z toho počtu bolo 176 detí. Psychologické účinky a dopad na postoje pakistancov k USA je jasne viditeľný na nasledujúcom videu. Alebo si prečítajte Sedem krátkych príbehov o dronoch od Teju Cole. Stále to asi nebude stačiť na pochopenie brutality armádneho využitia dronov.

Čo ale môžu drony priniesť okrem vojenského využitia? Sú to skutočne poslovia technologickej apokalypsy? Hi-tech špiónska technológia? Alebo skvelý prísľub budúcnosti? Všadeprítomný policajt, osobný priateľ? Robotický stroj uľahčujúci život?

Nie je ľahké odpovedať na tieto otázky, vieme však, že množstvo v súčasnosti mierovo využívaných technológií má pôvod práve v armáde. Ak sa pozrieme na drony z inej perpektívy, mohli by to byť stroje, ktoré pomôžu vo vedeckom výskume, pri mapovaní nedostupných terénov, vybavené rôznymi detektormi môžu byť veľkou pomocou prakticky v každej oblasti života. Ktovie či by uspeli ako napríklad lietajúci asistenti, ktorý vás navigujú, zbierajú pre vás informácie, snímajú váš pohyb, zabezpečujú komunikáciu, pripojenie. Je ale skutočne naliehavou otázkou, či technologický progres musí byť zaplatený krvou ľudí na ktorých sa technológia “testuje”.

Na tieto a ďalšie otázky spojené s dronami, ide hľadať odpovede virtuálny festival: Murmuration: A Festival of Drone Culture, ktorý práve teraz prijíma akékoľvek príspevky k tejto téme. Som veľmi zvedavý, čo všetko sa podarí zozbierať, pretože naozaj drony môžu byť aj zábavné, môžu hrať hudbu, môžu robiť super fotky. Ani zaobstarať si jednoduchý dron nie je už žiaden problém. Festival Murmuration pripravuje skvelý server TheState, ktorý je domicilom v Spojených arabských emirátoch a venuje sa skutočne zaujímavým problémom ako je futurizmus, transgresívnou kritikou kultúry, technológiám, “printernetu” a pod. Nestačím sa diviť a odporúčam ich sledovať.

Technologický mních Howard Hughes

Bolo notoricky známe, že Hughes rezolútne odmietal nosiť hodinky, pretože sa považoval za Pána času

article-2227304-15D06B16000005DC-490_964x825

Howard Hughes prežil jeden z najzaujímavejších životných príbehov minulého storočia, presnejšie sa dá povedať, že prežil niekoľko životov. Najznámejšie obdobia jeho života sú charakteristické neuveriteľnými úspechmi. Zdedil obrovský majetok po rodičoch a úspešne ho znásobil, vynašiel niekoľko zaujímavých technológií: vrtné súpravy, inovatívne konštrukčné riešenia v letectve, bol držiteľom niekoľkých rekordov v letectve, úspešným filmovým producentom, úspechy u žien, by stačili na niekoľko románov a pod. Multitalent a usilovná práca mu priniesli obrovské bohatstvo, publicitu a moc, tu sa jeho príbeh podobá na film Orsona Wellesa “Občan Kane”. Rovnako ako Kane sa rozhodol Hughes využiť svoje možnosti na zmenu svojho života, ktorá prakticky nemá v známej histórii obdobu. Hughes sa rozhodol pre izoláciu, spojenú s neustálou zmenou miesta, pričom každé miesto pobytu bolo rovnaké ako ostatné – zatemnená miestnosť, prakticky bez nejakého vybavenia. Táto radikálna zmena životného štýlu je pripisovaná schizofrénii a strachu z chorôb. Sám Hughes sa nikdy k tejto zmene nevyjadril, čo samozrejme umožňuje rozličnú interpretáciu.

Ako teda žil Howard Hughes niekoľko desaťročí až do svojej smrti? Prestal komunikovať so svetom. Mal niekoľko identických izieb po celom svete, ktoré neustále striedal, boli zatemnené, bez výhľadu, jedol stále to isté jedlo, kupoval si množstvo áut, lietadiel, ktoré nikdy nepoužil, vydržiaval si hárem mladých žien, ktoré nikdy nenavštívil. Jedinú technológiu (okrem dopravy), ktorú používal bola filmovú premietačka, na ktorej si prehrával stále tie isté filmy. Pre nezainteresovaného pozorovateľa, je vysvetlenie duševnou chorobou iste dostačujúce. Zaujímavý pohľad ale na toto obdobie jeho života podáva Paul Virilio vo svojej knihe “Estetika mizení“. Virilio analyzuje Hughesov spôsob života: “Je nikým, lebo nechce byť niekým a aby nebol niekým, musí byť zároveň všade a nikde.” Na naplnenie tejto idey skvelo slúžia identické izby a žiadny kontakt so svetom, sám Hughes zrejme nevedel kde sa momentálne nachádza. Život bez času a priestoru, aký zakúšajú mnísi-pustovníci, Hughes si svojimi možnosťami redukoval všetky možnosti vplyvu okolia na jeho život. Jeho záverečná etapa života vyznieva ako premyslený koncept. Krátko pred smťou upadáva Hughes do zvláštnej formy spánku a umiera na palube lietadla v neučitom priestore. Dielo je dokonané, Hughes ako technologický mních si svoje poznanie, ktoré získal, nechal pre seba. Jeho krajania ho začali volať “osvietený”.

Odcudzenie a dôsledná samota pomocou technológií je  čoraz častejšia aj dnes napr. japonskí hikikomori, o ktorých som už písal v inom blogu. Technológia ako nástroj  konceptuálneho životného štýlu, odcudzenia a samoty ako spôsob hľadania samého seba asi nie je pre každého, môže to byť ale cesta tých, ktorí odmietajú tradičnejšie náboženské cesty.

tumblr_mdf3lu0g2I1r4ntuvo1_500

eXtreme Futurist Festival 2012

“The post-apocalypse season has begun.”

screen-capture

Na konci roku 2012 sa uskutočnil v LA druhý ročník eXtreme Futurist Festivalu. Festival má ambíciu byť platformou pre každoročné stretnutie kyber-elity a kyber-kontrakultúry a tiež osloviť svojim obsahom verejnosť, zatiaľ však má ohlas skôr v užšom okruhu zasvätených. Každopádne sa jedná o alternatívny festival, ktorý sa tématicky našiel na hrane technológií, vedy, umenia a DIY kultúry. Sprievodný program a hlavne pozvaní rečníci (naozaj sa oplatí kliknúť) poskytujú pomerne jasnú predstavu o radikálnom postoji festivalu k futuristickým témam. Prednášky s názvami ako napr.: When the Global Brain Trips on Digital Acid (Ben Goertzel), doplňovali koncerty industriálnych kapiel a umelecké performácie (viď obrázok vyššie “Machine performance “od Survival Research Laboratories). V tomto je festival verný svojmu názvu a skutočne išlo o pomerne extrémne záležitosti.

Zrejme bol celý festival zážitkom, ak ho človek absolvoval naživo, pretože na moje prekvapenie, na webe festivalu, na twittri a vôbec na nete nájdete len veľmi málo informácií, žiadne live streamy, video záznamy, blogy či tweety. Veľká škoda. Nie je to celkom moja predstava futuristického festivalu, ale ak to porovnám so CyborgCampom (písal som o ňom tu), zaujímal by ma festival (?) niekde na pomedzí, čiže mix vedy a trochu toho futuristického extrému.

XFF2012 PROMO from EXTREME FUTURIST FESTIVAL on Vimeo.

Low-Life/High-Fashion

Kľúčové slová: Brain Washing, Manipulation, Collectivity, Consumerism, Annihilation of Spiritualism,  Exclusion, Isolation, Lonelinnes, Mistakes, Resignation, Fall, A Free Fall, Abyss, Gaping Void

Erevos Aether založil rovnomenný fashion label v roku 2011 a odvtedy prináša vcelku provokatívnu víziu oblečenia budúcnosti. Temné hyperfuturistické odevy, dekadentné, agresívne a zároveň efemérne prvky odevov poukazujú na nie veľmi oprimistickú predstavu autora o budúcnosti. Ak by sme sa pozreli do histórie odievania, iste by sme našli aj divokejšie oblečky, jedno však nemožno kolekciám Erevos Aether uprieť: veľmi dráždivú cyber-príťažlivosť. V súčasnosti tieto modely prakticky výhradne obliekajú umelci, perfomeri, prípadne výstredné celebrity. Ale kľúčové slová, ktoré značka uvádza pri jednotlivých kolekciách naznačujú, že autor premýšla aj ďalej, ako len do úrovne oblečenia pre celebrity. Káždý kus odevu, štylizácia akoby znásobovala dekadentnú predtuchu chladnej a osamelej budúcnosti. Móda ako umelecké vyjadrenie má zvláštne čaro.  K cyberpunkovej dokonalosti podľa mňa chýbajú týmto odevom ešte nejaké hw a sw vychytávky. Čo nie je, môže byť, ak by ale toto malo byť predzvesťou budúcej módy, tak sa na to celkom teším. Premýšľam nad obrazom takto oblečeného človeka v našich uliciach: ako by si asi ľudia dešifrovali takúto osobu? Možno by aj ich pocity vyjadrili čo to o tušení budúcnosti. A video nižšie je jednoducho skvelé!


Estetika umierajúceho hardware

Žijeme v dobe technologického obžerstva, vecí na jedno použitie, v čase morálneho zastarávania takmer rýchlejšieho ako výpočetný výkon hardware, herných konzol, mobilov, gadgetov, technologických hračiek. Príliš krátky život strojov, too young to die. Dopredu prehraný súboj odolných materiálov, funkčnej konštrukcie a designu versus ľudská márnivosť a očarenie všetkým novým. Proces zastarania sa stáva  okamihom. Ikonickým produktom, ktorý demonštruje  nekompromisnú odolnosť a funkčnosť je Nokia 3310, ktorá sa pre svoje vlastnosti stala dokonca internetovým memom. Čo ale nemení nič na fakte, že reálne tento telefón používa málokto.

Odpoveď na otázku čo so zastaraným hardware, okrem ekologických aktivistov, hľadajú aj umelci. Hardware hacking, programming and physical computing sa stávajú  inovatívnou formou umeleckého vyjadrenia. Starý hardware, jeho recyklácia, hľadanie novej funkčnosti, kombinácia, dekonštrukcia, to celé pulzujúce v nekonečných loopoch tvorí originálne umenie, prekvapujúce interaktivitou, “rethink” prístupom a odpoveďami na otázky vzťahu človeka a technológie.

Unikátnou výstavou mapujúcou takéto umelecké trendy je výstava DEFUNCT / REFUNCT, ktorá predstavuje práce umelcov: Tali Hinkis & Kyle Lapidus from LoVid (USA), Karl Klomp (NL), Gijs Gieskes (NL), Benjamin Gaulon (FR/IRL), Tom Verbruggen (NL) and Rosa Menkman (NL).
Pozrite si video a stiahnite si katalóg výstavy s foto dokumentáciou a textami k jednotlivým dielam. Krása!

Defunct/ Refunct from Enda O’Dowd on Vimeo.

Umenie v binárnom kóde

“Ak to bude takto pokračovať, človeku atrofujú všetky končatiny okrem prsta, ktorým stláča tlačidlá” —Frank Lloyd Wright


Justin Kemp: Computer charger trip wire (2009)

Keď galéria SPACE ukončila svoju činnosť vyšiel o tom rozhovor s galeristom Jurajom Čarnym, okrem jeho slov o stave umenia u nás, je žiaľ výpovedná aj diskusia pod článkom. Net art, computer art resp. všetky formy umenia podporovaného počítačovou technológiou sú pre bežných ľudí možno ešte ťažšie “stráviteľné”, ako v zásade prístupnejšie inštalácie v spomínanej galérii. Musí to byť naozaj tak? Nasledujúce diela podľa mňa oslovia net generáciu, ale aj kohokoľvek komu počitače a internet nenaháňajú hrôzu.

Umelkyňa s prekrásnym menom Christine Love, v roku 2010 predstavila svoj počin Digital: A Love Story. Novelu prezentovanú ako interaktívnu simuláciu internetových diskusných fór (BBS) v 80-tych rokoch. Love story sa odohráva v operačnom systéme Amiga, sledujete dianie na BBS, čítate správy, prežívate to celé veľmi verne, (počuť po rokoch  zvuk modemu je zážitok samotný). Novela/hra/simulácia je dostupná pre Mac, Linux aj Win. Digital: A Love Story web 

Daniel Ley pracuje s nám známymi html prvkami formulárov, pod výstižným názvom Chill Space (2010). Odvahu pretvoriť v zásade otravné prvky internetového života na relaxačné miesto je vcelku vtipný počin. Každopádne naklikáte si ľubovoľne čo chcete a uvidíte čo s toho bude 😉 Ako sa na chill zónu patrí, nič náročné.  Chill Space web. S podobným konceptom pracuje aj Alexei Shulgin, ktorého Form Art z roku 1997, vás dovedie buď k šialenstvu, alebo super zážitku! Form Art web

Justin Kemp v roku 2009 pripravil projekt Adding to the Internet, v ktorom môže pokračovať ktokoľvek. Justin hľadal cez Google obrázky, náhodných nezmyselných spojení napr.: “hotdog under pillow”, ak google nenašiel relevatný obrázok, Justin to “dielo” vytvoril. Explóziu naozaj vtipných vecí nájdete na Addding to the Internet webe.

Zdá sa, že oproti tradičným formám umenia, nám net art a computer art prinesú úplne nečakané zážitky. Viac zaujímavých projektov a umeleckých diel nájdete napr. na Art.sy