eXtreme Futurist Festival 2012

“The post-apocalypse season has begun.”

screen-capture

Na konci roku 2012 sa uskutočnil v LA druhý ročník eXtreme Futurist Festivalu. Festival má ambíciu byť platformou pre každoročné stretnutie kyber-elity a kyber-kontrakultúry a tiež osloviť svojim obsahom verejnosť, zatiaľ však má ohlas skôr v užšom okruhu zasvätených. Každopádne sa jedná o alternatívny festival, ktorý sa tématicky našiel na hrane technológií, vedy, umenia a DIY kultúry. Sprievodný program a hlavne pozvaní rečníci (naozaj sa oplatí kliknúť) poskytujú pomerne jasnú predstavu o radikálnom postoji festivalu k futuristickým témam. Prednášky s názvami ako napr.: When the Global Brain Trips on Digital Acid (Ben Goertzel), doplňovali koncerty industriálnych kapiel a umelecké performácie (viď obrázok vyššie “Machine performance “od Survival Research Laboratories). V tomto je festival verný svojmu názvu a skutočne išlo o pomerne extrémne záležitosti.

Zrejme bol celý festival zážitkom, ak ho človek absolvoval naživo, pretože na moje prekvapenie, na webe festivalu, na twittri a vôbec na nete nájdete len veľmi málo informácií, žiadne live streamy, video záznamy, blogy či tweety. Veľká škoda. Nie je to celkom moja predstava futuristického festivalu, ale ak to porovnám so CyborgCampom (písal som o ňom tu), zaujímal by ma festival (?) niekde na pomedzí, čiže mix vedy a trochu toho futuristického extrému.

XFF2012 PROMO from EXTREME FUTURIST FESTIVAL on Vimeo.

Reklamy

Cyber-utópia z Chile (CyberSyn)

Cybernetics + Synergy = CyberSyn

Cybersyn_control_room

Chile (Čile) je zaujímavá krajina, ktorá akoby patrila kultúrne skôr do Európy, ako do Južnej Ameriky, ale zároveň má za sebou históriu desivejšiu ako mnohé ex-komunistické krajiny. Najprv krajina zažila Allendeho socialistický experiment a vzápätí krvavý režim Augusta Pinocheta. V 70-tych rokoch po anti-autoritárskej socialistickej revolúcii  vedenou Salvadorom Allendeom, začali v Chile pracovať na unikátnom futuristickom cyber projekte CyberSyn. Systém mal slúžiť na komplexné a socialisticky centralizované riadenie hospodárstva v krajine. Systém pozostával z 500 telexových strojov, umiestnených po jednom kuse v štátnych podnikoch. Všetky ekonomické dáta boli spracované v centrálnom počítači a posielané do riadiaceho centra, (ktoré inak vyzeralo fantasticky, viď obrázok vyššie). Socialistickí manažéri tak mohli riadiť hospodárstvo krajiny skutočne centralizovane a na základe presných ekonomických dát. Naviac, dáta systém vedel použiť na simuláciu ekonomických procesov a ich vývoja, bolo teda možné prijímať rozhodnutia na základe takýchto prognóz.  Systém možno považovať za akýsi derivát internetu, pretože telexy a počítače tvorili defacto sieť. CyberSyn navrhol britský matematik s pôvabným menom Stafford Beer a dokázal v pomerne krátkom čase (len niekoľkých mesiacov) projekt rozbehnúť. Úsmevným detailom je, že kľúčové technické vybavenie (telexy) bolo nájdené nepoužité po predchádzajúcej čilskej vláde, údajne ich nevedeli používať. Celý neskutočne progresívny systém fungoval od roku 1971 do roku 1973. Svoje kvality ukázal napríklad v roku 1972, keď štrajk 50000 vodičov nákladnej dopravy ochromil krajinu, ale s využitím iba 200 vodičov-štrajkokazov, dokázal systém CyberSyn efektívne zásobovať krajinu potravinami. Obrovský potenciál projektu bol však zmarený v roku 1973 počas vojenského puču, vďaka ktorému sa k moci dostal Pinochet, systém bol zastavený a futuristická riadiaca miestnosť zničená. Je jasné, že takto navrhnutý systém má zmysel hlavne v centrálne riadenej ekonomike a je vcelku prekvapujúce, že sa niečo také nepodarilo zaviesť v európskych socialistických krajinách. Jedným z problémov, ktoré Stafford Beer spomenul vo svojej knihe Brain of the Firm o projekte, bolo aj to, že získavanie dát z podnikov bol bolestivý proces, asi ako “trhanie zubov”. Neochota podnikov posielať dáta bola evidentná, každá chyba, či neplnenie plánu bolo totiž okamžite systémom rozpoznané. Možno aj to bol hlavný dôvod prečo sa to nezaviedlo aj u nás, okamžite by sa ukázal rozpor medzi socialistickou propagandou nadšených a na 110% plán plniacich pracujúcich a realitou prezamestnanosti, nízkej produktivity a kvality socialistických podnikov.
Každopádne obdivuhodný projekt, zmes technokratického prístupu, socializmu, kybernetiky a troška utópie.
Viac info:

Free As In Beer: Cybernetic Science Fictions from Greg Borenstein on Vimeo.

Mind uploading a vesmírne adventúry

Futuristické koncepty našej budúcnosti, či už utopické alebo vedecké, založené na kvalifikovaných analýzach v zásade narážajú vždy na dva limity: prírodné zdroje a limity ľudí (resp. spoločnosti). Odpovedať na otázku, ktorý limit je problematickejší je nemožné, nakoniec navzájom veľmi úzko súvisia.

cropped-soviet-space-program-propaganda-poster-28

Zdroje planéty a ich udržateľnosť je pravdepodobne otázka, na ktorú už poznáme odpoveď. Zdroje sú už v súčasnosti na kritickej úrovni a odkladanie rozhodnutí čo ich nahradí je mimoriadne krátkozraké. Samozrejme, kontextov je množstvo: plytváme zdrojmi na zbytočnú spotrebu a konzum, recyklácia a udržateľné zdroje sú málo efektívne, utlmuje sa jadrová energetika, ekologické opatrenia narážajú na populačnú explóziu a pod. Namiesto toho aby sme zostávajúce zdroje investovali do riešení čo s nami ďalej, utápame sa v luxusnej spotrebe. Cesta, kam obrátiť pozornosť ako budúce miesto na život, je tam kde upierame svoje pohľady odpradávna – vesmír. Osídlenie vesmíru prestáva byť utopickým blúznením a dokonca tam už žije niekoľko ľudí, presný počet nájdeme tu.

Predstava vesmíru ako obrovského náleziska zdrojov a energie, je reálna, menej je však jasná predstava života ľudí vo vesmíre. Testovanie možností života mimo planéty Zem nie je len testom naších technológií, ale aj testom existencie nášho druhu.

Osídľovanie vesmíru bolo predmetom politického súperenie Sovietskeho zväzu a USA, z čoho prakticky dodnes čerpá kozmonautika, žiaľ po skončení studenej vojny, končí aj množstvo vesmírnych projektov. Zvláštnu odozvu tieto preteky mali vo vedeckej fantastike, sovietsky autori sci-fi sa predháňali v idealistických víziach exportu komunizmu do vesmíru, kým u amerických autorov sa častejšie objavovali temnejšie cyberpunkové prvky. Dnes sa venuje tejto téme aj transhumanistická filozofia a ponúka niekoľko riešení. Expanziu človeka do vesmíru skúmajú alebo skúmali Gerard Kitchen O’NeillTimothy LearyHerman KahnJerome C. Glenn alebo najnovšie Robert Zubrin. Timothy Leary predpokladal, že vesmírna migrácia bude znamenať úľavu populačnému tlaku, riešenie teritoriálnych konfliktov a ponúkať ľudstvu neobmedzenú energiu a priestor, a to nie na neobývaných planétach, ale v O´Neillových vesmírnych kolóniach. Gerard Kitchen O’Neill uvažuje o nomádskom putovaní po vesmíre na vesmírnych lodiach, ktoré sú v konečnom dôsledku dostupnejšie ako budovanie kolónií na planétach a ich úpravách. Robert Zubrin navrhuje podobný koncept ako pri osídľovaní Divokého Západu, kto prvý príde toho vesmírne územie bude. Domnieva sa, že tak sa zapojí do osídľovania vesmíru súkromný kapitál a prevezme tak financovanie skúmania vesmíru po ekonomicky vyčerpaných štátoch.

No je tu ešte jeden koncept v rámci transhumanizmu, ktorý ponúka radikálnu predstavu riešenia života ľudí v nehostinnom vesmíre – mind uploading. Uploading je zatiaľ teoretický konštrukt prenosu obsahu ľudskej mysle do počítača. Schopnosť detailného scanu mozgových štruktúr, synaptických spojení a v nich obsiahnutých informácií  a hlavne prenos všetkých dát do neživých štruktúr je podľa futuristov endpoint vývoja technológie. Endpoint a zároveň začiatok ďalšieho kroku evolúcie, rozdelenie hmoty a informácie. Aká bude reakcia mysle/vedomia na existenciu bez tela len tušíme, vieme, ale že sa takto dá zabezpečiť (teoreticky!) faktická nesmrteľnosť. Pre cestovanie a rozšírenie človeka do vesmíru je to zásadná technológia, nemuseli by sme riešiť čo s hyperzraniteľným ľudským organizmom vo vesmíre. Mohli by sme vysielať jednoduché a energeticky nenáročné stroje (družice) s ľudským vedomím na nekonečné cesty po vesmíre. Kolonizáciu vesmíru strojmi s ľudskou inteligenciou  opísal už v roku 1994 Frank Tipler vo svojej knihe “The Physics of Immortality”. Predstava družice s uploadnutými ľudskými dušami letiaca vesmírom, je porovnateľná iba so šialenstvom ľudskej mysle v počítači, bez tela, iba so senzormi kontrolujúcich okolie, nesmrteľnosť a samota v binárnom kóde, iba informácia.

Príliš uletené, nereálne? No chvíľa, kedy to budeme môcť testovať je pomerne blízko. Podľa Raya Kurzweila a na základe Moorovho zákona, je to dokonca veľmi blízko! Klikni a zisti ..kedy! 🙂

SuperComputersPRINT

Nostalgia za budúcnosťou

Zámerný oxymoron v názve blogu by si v zásade k tejto téme  aj vystačil samotný. Nostalgia za niečim, čo ešte nebolo?

Hauntológia
Keď Francis Fukuyama vo svojej knihe Koniec dejín a posledný človek, prezentoval svoj názor na ukončenie evolúcie spoločnosti a dejín ako takých, získalo to celkom slušný ohlas, odmietavý aj súhlasný. Zdá sa ale, že také jednoduché s konečnou stanicou ľudstva to zrejme nebude. Celá táto diskusia však vzbudila záujem aj o veľmi špecifický filozofický smer hauntológiu (hauntology). Za zakladateľa hauntológie sa považuje Jacques Derrida, ktorý v roku 1993 pod vplyvom pádu komunizmu v strednej a východnej Európe publikoval prácu Spectres de Marx, kde popisuje (žiaľ aj na našej bolestnej skúsenosti s komunistickým režimom), paradoxnú spoločenskú situáciu, že napriek koncu takejto ideológie, sa v súčasnosti vracajú ideologickí “duchovia z minulosti” s ešte väčšou intenzitou. Inak povedané, ideológie ako komunizmus sa vracajú ako nevybavené účty z minulosti. Ak sa pozrieme kriticky na politickú situáciu v Európskej únii, na volebné úspechy pohrobkov komunistických strán, budeme konfrontovaní so šokujúcou skutočnosťou: napriek prehre komunizmu v 1989, prízrak komunizmu až teraz v plnej sile “obchádza celú Európu” (presne ako kedysi predvídal sám Karl Marx!).

Minulosť, ktorá sa vynorí ako duch a kriticky zasiahne do vecí, pripomenie nám tak nevybavené účty s čímsi neodžitým, s čímsi na čo sme sa pokúšali zabudnúť a vytesniť to. 

Jaques Derrida to vysvetľuje nasledovne: Trpíme dezilúziou z budúcnosti a utópie už nefungujú, nevieme čo od budúcnosti očakávať, bojíme sa. Utópie nám dlhé roky poskytovali (idealizovanú a optimistickú) predstavu o budúcnosti, dávali nám nádej. Utópie však ostávajú utópiami a realita je pre nás neuspokojivá. (Ďalším paradoxom v rade je, že komunizmus je tiež utópia). Možno preto sa teraz inštinktívne sa obraciame do svojej minulosti, teda k “prízraku minulosti”.  “Spoločnosť na konci dejin” sa orientuje na myšlienky a názory z minulosti a hľadá v nich oporu. Budúcnosť hľadáme v minulosti a v prítomnosti úmyselne stierame rozdiely medzi minulosťou a budúcnosťou. Koniec dejín však môže byť skôr koncom spoločných dejín, pretože máme možnosť tvoriť a prežívať skôr vlastné individuálne dejiny. Čo sa zmenilo? Výraznou zmenou je to, že máme technológiu, pomocou ktorej si možeme vytvoriť vlastnú utópiu.

Duchovia minulosti a remix budúcnosti
Tieto názory sú však v súčasnej  filozofii, sociológii a iiných vedách zastúpene len okrajovo, ale nástup technológií nečakane rýchlo veci posunul do zaujímavých konceptov v umení, hudbe a nakoniec aj k individuálnemu narúšaniu času, remixu vlastných spomienok a zvláštnej nostalgii po budúcnosti. Realita a umenie predbiehajú vedu. Odraz jednotlivca v nepokojnej hladine spoločnosti.
Technológia! Internet narušuje čas, bez problémov nájdete to, čo mal možno milosrdne odviať čas. Staré nahrávky, filmy, všetko dnes môžete mať, môžete byť  fanúšikom už neexistujúcej obskurnej kapely zo 70.-tych rokov a prežívať to rovnako ako ľudia, žijúci v časoch jej pôsobenia. Generácie zo 70. a 80.-tych rokov majú kolektívne spomienky, majú rovnaké spomienky, pretože všetci sledovali pomerne obmedzenú ponuku TV, rozhlasu, médií a pod. Dnešná generácia veľa spoločného nemá, zážitky a záujmy sú individuálne, možu si vyberať, sledovať na nete, to čo ich zaujíma, spoločné spomienky si ale môžu dodatočne vytvárať, resp. ich technológiou dotvárať, dopĺňať, meniť, recyklovať ich.
Hauntológia sa dokonca stala pomenovaním pre celý hudobný žáner: projekty ako Ghost Box, The Caretaker, James Ferraro pracujú s remixom skutočných aj fiktívnych generačných spomienok a vytvárajú tak zvlaštny stav poslucháča, akoby prežívajúceho budúcnosť cez svoju minulosť. Ghost Box napríklad používajú fragmenty školských a TV relácií z minulosti, covery albumov pripomínajú školské učebnice, je to akoby ste objavili starú krabicu so spomienkami z detstva. The Caretaker napríklad používa starú hudbu z 30-50. rokov. Znie to akoby ste sa ocitli v ďalekej budúcnosti a v protiradiačnom kryte počúvate náhodne objavené staré platne, je to mrazivý fallout pocit.
Fotografia a film využívajú hlavne koncepty fiktívnych spomienok, manipulácia, využívanie retro postupov pripomína zašlé časy a konfrontuje nás s minuloťou, ktorú si nepamätáme. Všimnime si napríklad, ako Instagram filtre navodzujú dojem starej fotografie. Je to veľmi zvláštna konfrontácia, osobne mám rád vyprázdnené fotografie neurčitých miest, fotky častí ulíc, ktoré si bežne nevšimnete. Tieto miesta mi však pripomínajú dôverne známe miesta z detstva, keď dokonale poznáte každý detail na chodníku pred vašim domom. K ďalším umeleckým formám sa prepracujete cez kľúčové slová: hauntology, K-punk, retrofuturism, new aesthetic, brutalism

Keď vezmeme do úvahy celý kontext tejto témy, hauntológia prezentuje veľmi znepokojujúce myšlienky. Vyprázdenosť, osamotenie, narušovanie času, duchovia minulosti v prítomnej budúcnosti, fragmentácia spoločnosti na autonómnych jednotlivcov, fikcia premiešaná s reálnymi spomienkami, oceán dát, informácií a sila technológie, to všetko vytvára podivuhodnú zmes, ktorá môže (ďalší paradox) našu stratenú budúcnosť znovu objaviť. Alebo vtiahnuť nás do nekonečného nezmyselného loopu…

Pod digitálnym dozorom

“Nové technológie radikálne rozširujú našu slobodu, ale zároveň umožňujú bezprecedentné narušovanie nášho súkromia.” Electronic Frontier Foundation

Spoločnosť NEC vyvinula marketingový nástroj s názvom NeoFace. Technológia umožňuje zaznamenávanie a rozpoznávanie tvári zákazníkov v obchodoch, rozpoznáva ich vek, pohlavie, vie zaznamenánať frekvenciu návštev zákazníka a generovať tak zaujímavé marketingové dáta. Na to všetko potrebuje obchodník bežný počítač a kameru, služba stojí len 800$ mesačne. Všetky dáta sú spracovávané v cloude, ako to funguje je možné vidieť na tomto videu. NEC uvádza, že dáta sú realtime šifrované a konvertované, spoločnosť vylučuje manipuláciu s dátami, prípadne inú formu zneužitia. Znie to ako celkom zlý žart.
Zdá sa, že po takmer všade prítomných CCTV kamerách na verejných (aj súkromných) priestranstvách a v budovách, budeme musieť čeliť aj nástupu technológií rozpoznávajúcich tváre a rôznemu biometrickému software. Len pre zaujímavosť, FBI investovala jednu miliardu dolárov do vývoja vlastnej technológie na rozpoznávanie tvári. Rozpoznávanie tvárí je problematické aj na sociálnych sieťach, len v septembri musel Facebook vypnúť túto technológiu pre EÚ, otázne je na ako dlho. Otázka ochrany súkromia a vlastných biometrických dát sa tak zrazu zbavuje paranoidných predstáv, paranoju totiž nahrádza až príliš reálne ohrozenie súkromia. Čo sa dá s takto získanými citlivými dátami robiť je naozaj len otázka fantázie, samozrejme sa takáto technológia dá využívať na skutočne spoločensky prospešné ciele, ale potenciál zneužitia je enormný a pre vlády a tajné služby je to iste neodolateľné pokušenie.  Stavím sa, že za chvíľu do legislatívy väčšiny krajín pribudne zákaz maskovania tváre na verejnosti, len tak pre naše “bezpečie”. Možno ale ani pixelmaska (viď obrázok hore) nepomôže, už sú totiž pripravené technológie ako napr. 3D rozpoznávanie tváre od firmy so super názvom Bioscrypt Inc., alebo fajnovosti ako software na analýzu textúry pokožky a pod. Keď si uvedomíme ďalšie súvisiace technológie ako tracking mobilných telefónov, DNA databázy, doklady s biometrickými údajmi, deep packet inspection software a mnoho ďalšieho zistíme, že sme v pasci masového dohľadu/dozoru (mass surveillance). Vitajte v zlom sne.

Low-Life/High-Fashion

Kľúčové slová: Brain Washing, Manipulation, Collectivity, Consumerism, Annihilation of Spiritualism,  Exclusion, Isolation, Lonelinnes, Mistakes, Resignation, Fall, A Free Fall, Abyss, Gaping Void

Erevos Aether založil rovnomenný fashion label v roku 2011 a odvtedy prináša vcelku provokatívnu víziu oblečenia budúcnosti. Temné hyperfuturistické odevy, dekadentné, agresívne a zároveň efemérne prvky odevov poukazujú na nie veľmi oprimistickú predstavu autora o budúcnosti. Ak by sme sa pozreli do histórie odievania, iste by sme našli aj divokejšie oblečky, jedno však nemožno kolekciám Erevos Aether uprieť: veľmi dráždivú cyber-príťažlivosť. V súčasnosti tieto modely prakticky výhradne obliekajú umelci, perfomeri, prípadne výstredné celebrity. Ale kľúčové slová, ktoré značka uvádza pri jednotlivých kolekciách naznačujú, že autor premýšla aj ďalej, ako len do úrovne oblečenia pre celebrity. Káždý kus odevu, štylizácia akoby znásobovala dekadentnú predtuchu chladnej a osamelej budúcnosti. Móda ako umelecké vyjadrenie má zvláštne čaro.  K cyberpunkovej dokonalosti podľa mňa chýbajú týmto odevom ešte nejaké hw a sw vychytávky. Čo nie je, môže byť, ak by ale toto malo byť predzvesťou budúcej módy, tak sa na to celkom teším. Premýšľam nad obrazom takto oblečeného človeka v našich uliciach: ako by si asi ľudia dešifrovali takúto osobu? Možno by aj ich pocity vyjadrili čo to o tušení budúcnosti. A video nižšie je jednoducho skvelé!


Estetika umierajúceho hardware

Žijeme v dobe technologického obžerstva, vecí na jedno použitie, v čase morálneho zastarávania takmer rýchlejšieho ako výpočetný výkon hardware, herných konzol, mobilov, gadgetov, technologických hračiek. Príliš krátky život strojov, too young to die. Dopredu prehraný súboj odolných materiálov, funkčnej konštrukcie a designu versus ľudská márnivosť a očarenie všetkým novým. Proces zastarania sa stáva  okamihom. Ikonickým produktom, ktorý demonštruje  nekompromisnú odolnosť a funkčnosť je Nokia 3310, ktorá sa pre svoje vlastnosti stala dokonca internetovým memom. Čo ale nemení nič na fakte, že reálne tento telefón používa málokto.

Odpoveď na otázku čo so zastaraným hardware, okrem ekologických aktivistov, hľadajú aj umelci. Hardware hacking, programming and physical computing sa stávajú  inovatívnou formou umeleckého vyjadrenia. Starý hardware, jeho recyklácia, hľadanie novej funkčnosti, kombinácia, dekonštrukcia, to celé pulzujúce v nekonečných loopoch tvorí originálne umenie, prekvapujúce interaktivitou, “rethink” prístupom a odpoveďami na otázky vzťahu človeka a technológie.

Unikátnou výstavou mapujúcou takéto umelecké trendy je výstava DEFUNCT / REFUNCT, ktorá predstavuje práce umelcov: Tali Hinkis & Kyle Lapidus from LoVid (USA), Karl Klomp (NL), Gijs Gieskes (NL), Benjamin Gaulon (FR/IRL), Tom Verbruggen (NL) and Rosa Menkman (NL).
Pozrite si video a stiahnite si katalóg výstavy s foto dokumentáciou a textami k jednotlivým dielam. Krása!

Defunct/ Refunct from Enda O’Dowd on Vimeo.